Keď sa starý rok skoro dotkne nového, myslíme na všetko, čo sme stratili. Áno, určite sme toho aj veľa získali, ale tie straty, tie nás strašia. Pomíňali sme čas, unikli nám úsmevy, a teraz je čas Vianoc, čoskoro si pripijeme na šťastný rok, na ďalší v poradí a opakujeme si jednu vetu, hoci nie nahlas, že je už neskoro.
Je neskoro?
Ľudia v Izraeli kedysi často počúvali proroctvá. Už ich vedeli naspamäť, a zatiaľ čo niektoré si možno až tak nepripúšťali, jedno vždy rozochvievalo srdcia.
„Jedného dňa sa narodí vykupiteľ. Príde ten, kto nás vyslobodí,“ tradovalo sa z generácie na generáciu.
Verili tomu, ale ako rok za rokom ubiehal, nádej slabla. Zažívali toľké príkoria. Stále im niekto šliapal na päty, najnovšie to boli Rimania. Všetko sa rútilo.
„Zdá sa, že je neskoro, už nepríde,“ povzdychol si z času na čas niekto. Raz muž, potom žena. A tí odvážnejší, tí snívali sny, keď sa im rozpadali životy, tajne si na svojich lôžkach predstavovali, že skutočne vojde ten, kto má zachrániť svet. A že zachráni aj ich.
Narodil sa
Trvalo to veľmi dlho, ale ono sa to skutočne aj stalo. Mária, panna zasnúbená s mužom menom Jozef, neskúsená a polapená v rutinách, skúsila čosi veľkolepé. Prišiel anjel, zvestoval jej, že hoc nepoznala muža, otehotnie a dieťa, čo porodí, sa má volať Ježiš. Povedal, že to bude spasiteľ, v ktorom bude odpustenie hriechov pre všetkých. A ona, hoci to znelo neuveriteľne, napokon uverila. Veď ako by aj mohla pochybovať, keď aj jej telo začalo dávať na známosť, že dieťa je niekde na ceste?
Dokonca aj jej snúbenec, aj keď v prvej chvíli roztrpčený, prijal fakt, že Mária nezhrešila, že ho nepodviedla, ale sa s ňou deje niečo nadprirodzené. Niečo Božie.
Narodil sa v maštali
Jedného dňa, nie v sláve a ani za zvukov smiechu, ale v samote a skromnosti, sa prvý raz nadýchol Ježiš. Vyzeral ako ktorékoľvek iné bábätko – krásny, čistý a bezbraný. A predsa nebol obyčajný, zostúpil z neba na zem, dobrovoľne vzal na seba podobu človeka vediac, že o niekoľko rokov neskôr na kríži odsúdi hriech, smrť a aj chorobu.
Ježiš za svojho pozemského života uzdravil tých, ktorí nekonečne dlho trpeli pod nadvládou choroby, aby im odovzdal jedno posolstvo. Že nie je neskoro.
Dal nádej osamelým, ktorí už prestali dúfať, aby pochopili jednu vec. Že nie je neskoro.
Zastal sa tých, čo bývali na okraji spoločnosti, dotkol sa malomocných, ktorí už nečakali, že sa ich niekto dotkne, a to len preto, aby vedeli, ako to je. Aby vedeli, že nie je neskoro.
A teraz je v nebi, díva sa na človeka. Na väzňa, vdovu aj ubolených chorobou. Šepká v daždi aj počas sucha, v silnom vetre aj vo vánku, všade možno začuť, ako jemnulinko dáva najavo tú jednu pravdu.
Že nie je neskoro.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies