Tváre majstra Leonarda

Prvá kvantitatívna chemická analýza bez odberu vzoriek siedmich obrazov Leonarda da Vinciho – vrátane Mony Lisy – poodhalila postupy umelca.
      V medzinárodnom vydaní časopisu Angewandte Chemie to uviedol Philippe Walter z Laboratória výskumného a reštaurátorského strediska francúzskych múzeí v Paríži so svojimi kolegami. Na výskume sa popri tejto inštitúcií, ktorú spoločne zriadili CNRS (obdoba SAV) a francúzske ministerstvo kultúry, zúčastnili ešte parížske Múzeum Louvre a Európske zariadenie pre synchrotrónne žiarenie v Grenobli.
      Obrazy Leonarda da Vinciho (1452-1519) vynikajú jemnými optickými efektmi, zvlášť prepracovaným maliarskym stvárnením tvárí postáv. Rozostroval obrysové línie, zmäkčoval prechody a tiene zmiešaval štýlom, ktorý pripomína splývajúce kúdoly dymu. Táto umelecká metóda sa označuje ako "šerosvit", alebo častejšie talianskym výrazom sfumato. V jej pozadí nie je iba Leonardovo majstrovstvo, ale aj viaceré dôležité technické inovácie, ku ktorým došlo na prelome 15. a 16. storočia.
      Teoretici a historici umenia už venovali metóde sfumato veľa pozornosti – popri dôkladných pozorovaniach viacerí robili aj optické merania a pokusy o rekonštrukciu. Nová analýza však znamená kľúčový krok vpred, pretože priniesla výsledky, ktoré spoľahlivo ukazujú, ako vlastne umelec pracoval a najmä ako dosahoval uvedené pôsobivé odstupňovanie.
      Philippe Walter s kolegami kvantitatívne určil chemické vlastnosti rôznych farebných vrstiev na siedmich maľbách Leonarda. Diela nijako nepoškodili, pretože ich prístup nevyžadoval odber vzoriek ani nasadenie potenciálne agresívnych typov žiarenia.
      Výskum sa uskutočnil priamo v priestoroch Louvru. Išlo o tieto Leonardove diela: Madona v skalách (prvá verzia v zbierkach Louvru, 1483-1486), Mona Lisa (La Gioconda, 1503-1505 resp. 1506), Svätý Ján Krstiteľ (asi 1514), Zvestovanie (1475-1480), Bakchus (1515), Portrét dámy (1495-1498) a Svätá rodina so svätou Annou (asi 1510).
      Členovia tímu tzv. röntgenovou fluoroscenciou, pri ktorej sa skúma druhotné svetielkovanie objektu po ožiarení, zdokumentovali na týchto maľbách chemické zloženie a hrúbku vrstvy po vrstve s cieľom kvantifikovať sfumato. Sústredili sa najmä na tváre deviatich postáv, ktoré nesú najviac znakov tejto metódy. Leonardo ich vytvoril počas zhruba 40 rokov.
      Podarilo sa doložiť aj niekoľko rôznych prístupov, ktoré Leonardo používal pri tvorbe tieňov na tvárach. Zakladali sa na použití vrstiev glazúry alebo veľmi tenkých nánosov farby a, samozrejme, na špecifických vlastnostiach predmetných farieb a prísad.
      Pri glazúrovaní Leonardo nanášal iba jedno- až dvojmikrometrové (mikrometer je milióntina metra) vrstvičky, aby napokon dosiahol celkovú hrúbku nie viac ako 30-40 mikrometrov. Práve to prispelo k mimoriadnej "živosti" tvárí postáv na jeho dielach.

Zdroj: TASR