Strhujúce svedectvo bývalej ateistky, časť druhá: Keď rakovina zaklopala na dvere, otvoril jej Boh

Koľko toho človek znesie? Niekto by povedal, že len toľko, koľko má síl, ale niekedy je toho priveľa, rovnako ako v Renátinom príbehu. Po objavení viery, zázrakoch, z ktorých najviac vyčnieva uzdravenie manžela zo závislosti na alkohole, by mal nasledovať pekný koniec, priam ideálny, ale viete, zem je celá zasiahnutá temnými vecami, a aj keď máme pocit, že sme sa skoro dotkli hviezd, veľmi tvrdo dopadáme na dno.

Marec

Písal sa marec 2022 a Renáta sa zdravotne necítila dobre, vlastne aj to je slabý výraz, cítila sa hrozne. Únava ju nikdy neopúšťala, bez ohľadu na to, koľko hodín spala, kamkoľvek išla, sprevádzala ju, ako keby bola jej pevnou súčasťou. Niekoľkonásobné návštevy u lekára neprinášali želaný výsledok v podobe stanovenia diagnózy, lebo zakaždým si vypočula len toľko, že to súvisí s cukrovkou, ktorou už roky trpí. Ona však intuitívne vnímala, že ide o čosi viac, chlácholivé slová odborníkov ju neutíšili. Je presvedčená, že aj v tom sa prejavila Božia dobrota, že sa nevzdávala a neustále dožadovania sa po vyšetreniach sa ukázali ako správne. V jej tele sa totiž usídlil nádor, ešte nevedela, kde a ani aké škody stihol napáchať, ale vedela, že tam je. Rakovina, o ktorej sa neodvažovala premýšľať, bola zrazu reálnejšia než čokoľvek iné.

„V momente, keď mi lekár prišiel oznámiť, že mám rakovinu, zatočila sa mi hlava a myslela som si, že odpadnem, že to nepredýcham. Nevidela som v tom momente žiadnu nádej. Predtým sa mi to slovo spájalo iba so smrťou. Rakovina rovná sa smrť. V duchu som myslela na veci, ktoré som si naplánovala a nestihla som ich urobiť. Stavy úzkosti sa striedali so záchvatmi paniky a strachu, preplakala som celé dni,“ zdôverila sa Renáta, ktorá sa najväčšmi obávala priebehu liečby. Vari len nebude musieť absolvovať aj chemoterapiu, či áno? Filmy, ktoré doteraz odpozerala, bývali emotívne, s témou rakoviny vždy súvisia aj slzy a odporná pachuť chemoterapie. Vlasy, ktoré vypadajú, sila, ktorá odchádza, zmysel, ktorý sa vytráca.

Tri veci

Samozrejme, že sa to nedá zovšeobecňovať, ale Renátu pozdvihovali na jej ceste za zdravím tri veci. Najskôr si však povedzme, že to, z čoho mala strach, sa prihodilo, a keď jej telefonicky oznámili, že chemoterapiu podstúpi, nebolo jej všetko jedno. Dúfate v to najlepšie, a predsa sa na vás znesie najhoršie, také pocity mala. No a čo jej teda pomohlo?

Po prvé, začala si uvedomovať jednu dôležitú pravdu, na ktorú síce nezabudla, ale bola tak akosi v úzadí, udupaná strachom.

„Až po nejakom čase som dokázala myslieť na svojich blízkych a musela som byť silná pre nich,“ odhalila prvé, čo jej dodávalo silu, avšak nie posledné. Lebo keď raz máte rakovinu, nedotýka sa to len vás, ale aj ľudí okolo, tých najbližších predovšetkým.

Po druhé, bol tu Boh, a práve On svietil najžiarivejšie, veď už s ňou toľko prekonal, alebo ona s Ním, ťažko povedať, keď sú si dvaja blízki.

„Ako keby som na chvíľu zabudla na Boha, na to, že On má posledné slovo. A na to, že mi dal aj moju kresťanskú rodinu, ktorá ma nesie a niesla na modlitbách,“ priznáva Renáta.

A po tretie, Boh jej vkladal pred nohy malé aj veľké zázraky, ktoré ju nemali potknúť, ale posunúť od strachu k nádeji, od sĺz k úsmevu, od nepokoja k pokoju.

„Posielal mi cesty ľudí, ktorí vo mne zanechali stopu. Stretla som jednu ženu, už vyliečenú onko pacientku, ktorá plakala spolu so mnou, cez moje vzlyky si ochotne vypočula môj príbeh.“

Ďalším zázračným človekom bol pastor, práve dostávala chemoterapiu, a keď jej bolo zle, naozaj zle, vždy sa jej Boh nejako prihovoril.

„Niekedy som mala pocit, že rakovina ma obrala nielen o vlasy, ale i človečenstvo. Stála únava, slabosť, strata váhy, chuti do jedla, nemohla som spať. Počas podávania chemoterapie moju vieru posilňoval jeden mladý pastor, bol vždy ochotný sa so mnou modliť, ukazoval veci z božieho slova.“

Alebo sa k nej dostala informácia o skupine, ktorá sa schádzala a jej členovia sa delili o svoje skúsenosti, keď tam prišla, prijali ju medzi seba, poskytli, čo mohli a vedeli a podarovali parochňu. Alebo jej pípla esemeska či správa na messengeri, kde ju niekto povzbudil práve v čase, keď sa najväčšmi sužovala. Malé aj veľké zázraky. Podania rúk od Boha. Jeho uistenia, že je dobrý aj napriek škaredostiam v živote.

Nedá sa nenapísať ešte istá záležitosť, tiež zázračná, hoci pokvapkaná niečím strašným. V priebehu liečenia sa Renáta vysporiadala aj s mozgovou porážkou, a už len vyslovenie toho človeku privodí zimomriavky. Veľa ľudí sa, nanešťastie, z toho nikdy nedostane, a ak sa aj vyliečia, do konca svojich dní bojuju s dôsledkami. Ona má v poriadku reč aj pohyby, všetko. A má stále nádej, hoci nie je vyliečená, hoci rakovina ešte celkom neustúpila, aj tak sa nádeja.