ROZHOVOR Silvia Petrová sa konečne dočkala veľkej samostatnej výstavy

V originálnej maľbe, ktorú prezentuje, sa opiera o figuratívne základy. V jej tvorbe nenájdete hraný smútok, ani umelú krásu, netlmočí krátkodobé výkriky jedinca do prázdna, ale tvorí príbehy, ktorých úlohou je dať divákovi iný pohľad na život a jeho existenciu. Narodila sa v roku 1968 v Bratislave, kde aj v súčasnosti pracuje a tvorí. Jej technikami sú suchý pastel, olejomaľba a v poslednom čase aj akryl.

Maľovanie – boli ste naň od dieťaťa predurčená?

Určite, mám pocit, že som začala maľovať hneď, ako som začala vnímať svet. Absolvovala som množstvo kurzov u súkromných učiteľov a VŠVU  len v rámci večernej figurálnej školy.

Dnešná vernisáž otvára vašu prvú veľkú samostatnú výstavu, prečo ste tak dlho čakali?

Mala so niekoľko výstav spoločných a priznám sa, dlho som váhala so samostatnou. Hlavne preto, lebo som nechcela robiť výstavu len preto, aby som si urobila čiarku, že mám samostatnú výstavu, ale chcela som, aby bol reprezentatívny priestor, aby to malo úroveň. Stretla som sa s pánom Ľuboslavom Mozom a ten ma presvedčil, aby sme to spolu urobili a som teraz naozaj veľmi šťastná. Oplatilo sa čakať. Prišlo dosť ľudí, krásny priestor, obrazy tu vyniknú, netreba sa ponáhľať.

Mohlo by vás zaujímať: REPORTÁŽ Z reklamnej brandže k výtvarnému umeniu – Roman Lazar vystavuje v Bratislave obrazy, ktoré vznikli počas korona krízy!

Pán Moza je v rámci organizovania výstav dosť náročný. Ako ste sa vy dvaja stretli a ako sa vyvinula vaša spolupráca?

Kontaktovala som ho, nakoľko som mala záujem vystaviť svoje obrazy v Prahe v rámci jednej spoločnej výstavy. Navštívil ma v ateliéri, kde si dôkladne prezrel moju tvorbu, navrhol mi spoluprácu aj v rámci Bratislavy, a teraz sme tu. Praha sa tiež pripravuje, ale medzitým zrejme bude ešte aj inde na Slovensku, všetko je v štádiu rokovaní, takže sa teším, že sa to rozbieha na skutočne profesionálnej úrovni. Netvorila som nikdy kvôli samotným výstavám, radosť mi spôsobilo každé dokončenie obrazu, ale samozrejme umenie musí byť na očiach, preto som vďačná, že teraz naberá na obrátkach aj tento rozmer.  

Výstavy pomáhajú aj predávať, doteraz ste ich veľa nemali, takže namaľujete obraz a čo potom, aký je jeho osud?

Ľudia ma poznajú, poznajú moje obrazy, ústne sa šíri povesť maliara. Teraz sa teším, že som sa presťahovala aj do väčšieho ateliéru, maľujem tým pádom aj na väčšie plátna, už sú tu aj vystavené. Samozrejme, mám radosť, že sa rozbiehajú výstavy a záujem médií, takže ten obzor sa značne rozšíri. Mám už obrazy v rôznych interiéroch, dokonca aj niektorí architekti, ktorí  ma poznajú, si ich už objednali do interiérov a vyzdobili mojimi obrazmi priestory.

Zaujímavé miesto, kde sa nachádza váš obraz – máte také?

Nemám jedno konkrétne, ale napríklad prerábky interiérov som dokonca videla v časopise – pôvodný stav a potom rekonštrukcia, kde už viseli aj moje diela. A sú aj v rôznych galériách.

Čo pre vás konkrétne znamená táto výstava?

V prvom rade obrovská skúsenosť, vidieť moje vlastné obrazy takto pekne rozvešané na stenách Justiho siene v Primaciálnom paláci, je to pekný pohľad z diaľky. Myslím si, že je to jedna z najvyšších úrovní, aká sa momentálne na Slovensku dá dosiahnuť.

Živíte sa maľovaním?

Vyštudovala som vysokú školu ekonomickú, maľovanie ma zatiaľ neživí. Možno v budúcnosti, ale v prvom rade mi ide o tvorbu, aby som sa vyjadrila, priniesla ľuďom niečo zaujímavé, aby sa pri obraze dalo postáť, popremýšľať.

Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu?

Práve táto vernisáž mi otvorila oči a zaradila som sa do postmoderny, prípadne prvky pop artu. Ide hlavne o figurálnu tvorbu, ale aj abstrakcie, záleží na tom, čo z toho napokon vznikne. Začnem robiť figurálnu tvorbu a napokon vznikne úplne abstraktné dielo. Sama som niekedy prekvapená, kam sa tá ruka posunie a čo vytvorí.

Väčšina vašich obrazov je farebná, vyvoláva veľmi pozitívne emócie, ale nájde sa aj ponurý, tmavý. Záleží to od aktuálnych emócií, ktoré prežívate pri tvorbe?

Obľúbenou je u mňa oranžová, čo si každý všimne, ale potom príde stav, že mám potrebu použiť tmavú fialovú. Viete, niektoré tie obrazy sa maľujú samy, po farbách siaham impulzívne.  

Oranžová je obľúbená, ale oblečenú máte nenápadnú čiernu bundu... 

V obliekaní nie som zástankyňa výrazných farieb. Nerada vynikám, ale ktovie, možno to príde, možno ma inšpirujú moje obrazy, že siahnem po farebnejšom oblečení. Pravdou je, že ľudia mi hovoria, že pri pohľade na moje obrazy sa zbavujú únavy a akoby ich naštartovali, zlepšili im náladu a pociťujú prílev energie. A to je skvelé, myslím si.

Kedy si sadáte k maľovaniu, čo je pre vás zdrojom inšpirácie?

U mňa prichádza inšpirácia „dodatočne.“ Niečo vidím, zažijem, niekde vo mne sa to spracuje a potom sa to dostáva do abstraktnejšej polohy, kedy už spomienka akoby bledla, ale niekde vo vnútri to drieme a premieňa sa to na farby a tvary. Vtedy beriem plátno a potrebujem to zo seba dostať.

Spomenuli ste, že ste sa presťahovali do veľkého ateliéru, Pavol Hammel maľuje v kotolni vraj asi 2x2 metre bez denného svetla. Je pre vás veľký priestor dôležitý?

Pavla Hammela dobre poznám, je to môj sused. Pravdou je, že priestor na maľovanie nemusí byť honosný, môže to byť pokojne kotolňa, pivnica, nemáte problém, keď sa niečo zašpiní. Pre mňa je však dôležitý veľký priestor, aby som sa voľne pohybovala a aj poriadok v ateliéri. A mimochodom, práve dnes som videla Hammelove obrazy a veľmi sa mi páčia.

V rámci maľovania máte aj nejaký vzor, či zdroj inšpirácie – pán kurátor Moza spomenul pop art, ovplyvňuje vás jeho najvýraznejší predstaviteľ Andy Warhol?

Mojou inšpiráciou sú profesionáli, obdivujem schopnosť namaľovať niečo, preto je mojím veľkým vzorom absolútny realista Iľja Repin.