Pri pôrode sa stretávala celá rodina, láska medzi príbuznými bola vporiadku: Zvláštne zvyky Habsburgovcov naprieč históriou

Habsburgovci boli jednou z najvplyvnejších a najdlhšie panujúcich dynastií v európskej histórii. Ich ríša sa rozprestierala od Španielska po Rakúsko, od Holandska po Neapolsko. No okrem svojej politickej a kultúrnej moci boli Habsburgovci známi aj pre svoje zvláštne zvyky, ktoré často šokovali a poburovali ich súčasníkov aj potomkov. Medzi najkontroverznejšie patrili ich praktiky príbuzenského manželstva, pôrodná komisia a zvláštny spôsob pohrebu.

Príbuzenské manželstvo: stratégia udržania moci

Habsburgovci si často volili za partnerov svojich príbuzných, najmä bratrancov a sesternice. Týmto spôsobom sa snažili udržať svoje dedičné práva, zabrániť rozdrobeniu svojich území a posilniť svoje spojenectvá. Tento zvyk sa datuje už do 15. storočia, keď sa Maximilián I. oženil so svojou sesternicou Máriou Burgundskou.

V 16. storočí sa tento trend ešte zintenzívnil, keď sa Karol V., ktorý bol zároveň cisárom Svätej rímskej ríše a kráľom Španielska, oženil so svojou prvou sestrenicou Izabelou Portugalskou. Ich syn Filip II. si zobral svoju tetu Máriu, kráľovnú Anglickú, a potom svoju sesternicu Annu Habsburskú. Jeho syn Filip III. si vzal svoju sesternicu Margarétu Habsburskú, a ich syn Filip IV. si zasa vzal svoju sesternicu Máriu Annu Habsburskú. Tento cyklus pokračoval až do 18. storočia, keď sa posledný španielsky Habsburgovec Karel II. oženil so svojou sesternicou Máriou Janou Neapolskou.

Príbuzenské manželstvo malo pre Habsburgovcov nielen politické, ale aj emocionálne dôvody. Podľa historikov si Habsburgovci vytvorili silné rodinné väzby a cítili sa k sebe veľmi blízko. Niektorí z nich dokonca prejavovali romantické city k svojim príbuzným, ako napríklad Filip IV., ktorý bol zamilovaný do svojej sesternice Márie Mancini, ale musel sa vzdať jej pre svoju povinnosť. Príbuzenské manželstvo bolo pre Habsburgovcov tak prirodzené a bežné, že sa nehanbili za to, ani sa nepovažovali za hriešnikov. Naopak, verili, že tým napodobňujú biblické príklady, ako napríklad Abraháma a Sáru, ktorí boli brat a sestra.

Pôrodná komisia: kontrola čistoty krvi

Keďže Habsburgovci si tak veľmi cenili svoje dedičné práva, boli veľmi opatrní, aby sa uistili, že ich potomkovia sú skutočne ich. Preto zaviedli zvyk, ktorý sa nazýval pôrodná komisia.

Táto komisia bola zložená z niekoľkých dôveryhodných osôb, ktoré mali za úlohu sledovať priebeh pôrodu kráľovnej a overiť, že dieťa, ktoré sa narodilo, je naozaj jej. Medzi členmi komisie boli zvyčajne príbuzní kráľa, vysokí šľachtici, cirkevní hodnostári a lekári. Komisia sa stretávala v pôrodnej izbe, kde bola kráľovná obklopená závesmi, ktoré zaručovali jej súkromie, ale zároveň umožňovali komisii vidieť, čo sa deje. Komisia mala za úlohu overiť, že dieťa, ktoré sa narodilo, má všetky znaky Habsburgovcov, ako napríklad výraznú spodnú peru, veľké uši, dlhý nos a svetlé vlasy. Komisia tiež mala za úlohu zabrániť akémukoľvek podvodu, ako napríklad výmene dieťaťa alebo použitiu náhradnej matky.

Tento zvyk bol pre Habsburgovcov veľmi dôležitý, pretože im zaručoval, že ich dynastia je čistá a legitímna. Zároveň bol pre kráľovné veľmi stresujúci a ponižujúci, pretože im odnímal ich intimitu a dôstojnosť. Niektoré kráľovné sa dokonca sťažovali, že komisia im bránila v prirodzenom pôrode a spôsobovala im zbytočné utrpenie. Napríklad Mária Anna Habsburská, manželka Filipa IV., písala vo svojom denníku, že komisia ju nútila ležať na chrbte, čo jej spôsobilo veľké bolesti a komplikácie. Tento zvyk sa zachoval až do 18. storočia, keď ho zrušil Karol III., ktorý ho považoval za zastaralý a barbarický.

Zvláštny spôsob pohrebu: rozdelenie tela na tri časti

Habsburgovci mali aj veľmi neobvyklý spôsob pohrebu, ktorý sa nazýval “pohreb troch častí”. Tento rituál spočíval v tom, že telo zosnulého bolo rozdelené na tri časti: srdce, vnútornosti a telo. Každá časť bola potom uložená v inej rakve a pochovaná na inom mieste. Srdce bolo zvyčajne pochované v kostole sv. Augustína v Viedni, vnútornosti v katedrále sv. Štefana v Bratislave a telo v kaplnke sv. Juraja v Prahe. Tento zvyk mal symbolizovať, že Habsburgovci patrili k rôznym krajinám a národom, ktoré vládli, a že ich duša bola rozptýlená po celej svojej ríši. Tento zvyk sa začal v 16. storočí, keď sa Karol V. rozhodol, že chce byť pochovaný v troch rôznych miestach, ktoré boli preňho dôležité: v Španielsku, kde sa narodil, v Nemecku, kde vládol, a v Belgicku, kde sa vzdal trónu. Tento zvyk sa zachoval až do 18. storočia, keď ho naposledy praktizoval Jozef II., ktorý bol posledným cisárom Svätej rímskej ríše.

Tento zvyk bol pre Habsburgovcov nielen prejavom ich náboženskej viery, ale aj ich pýchy a sebavedomia. Verili, že ich rodina je tak výnimočná a vznešená, že si zaslúži byť pochovaná na viacerých miestach, ktoré súviseli s ich históriou a slávou. Zároveň bol tento zvyk pre Habsburgovcov aj spôsobom, ako sa vyhnúť hrozbám, ktoré by mohli ohroziť ich hroby, ako napríklad vojny, revolúcie, alebo zlodeji. Tým, že rozdelili svoje telá na tri časti, sa zabezpečili, že aspoň jedna z nich bude v bezpečí a zachovaná pre budúce generácie.

Habsburgovci boli rodina, ktorá ovplyvnila európsku históriu a kultúru po stáročia. Ich zvláštne zvyky, ktoré sa týkali ich manželstiev, pôrodov a pohrebov, boli odrazom ich ambícií, tradícií a identity. Tieto zvyky im pomáhali udržiavať svoju moc, jednotu a prestíž, ale zároveň im prinášali aj problémy, kritiku a následky. Habsburgovci boli zároveň obdivovaní aj opovrhovaní, milovaní aj nenávidení, ale nikdy nezostali nepovšimnutí.