Od zákopov až po silikón: Plastická chirurgia má za sebou obrovský historický vývoj

Až do prvej svetovej vojny (1914 – 1918) bola väčšina zranení spôsobená streľbou zo zbraní alebo seknutím meča. Zbrane používané počas prvej svetovej vojny ako ťažké delostrelectvo, guľomety a jedovatý plyn spôsobili zranenia takého rozsahu a závažnosti, aké boli dovtedy nevídané. Okolnosti zákopovej vojny spôsobili dramatický nárast počtu zranení tváre, ktoré vojaci utrpeli.

Na počiatku bola vojna

Zranenia tváre sa v prvej línii neliečili ľahko. Chirurgovia niekedy zošívali hlbokú ranu bez toho, aby brali do úvahy množstvo strateného mäsa. Keď sa jazvy zahojili, mäso sa stiahlo a stiahlo tvár do ohavnej grimasy. Zranenia čeľuste často spôsobili, že muži nemohli jesť ani piť. Niektorí muži museli byť ošetrovaní v sede, aby sa neudusili, keď si ľahli. Iní boli oslepení alebo im zostala diera na mieste, kde býval ich nos.

Priekopnícky chirurg

Harold Gillies bol novozélandský chirurg, ktorý trénoval v Anglicku. Vyslaný do Francúzska v roku 1915 bol svedkom nárastu strašných rán na tvári spôsobených týmto novým štýlom vedenia vojny. Po návrate do Anglicka Gillies zriadilšpeciálne oddelenie pre poranenia tváre v Cambridgeskej vojenskej nemocnici v Aldershote. 

Do poľných nemocníc vo Francúzsku dokonca poslal svoje vlastné štítky o obetiach, aby sa uistil, že mužov s takýmito zraneniami pošlú priamo k nemu. 
V roku 1916 Gillies presvedčil svojich lekárov, že na uspokojenie dopytu je potrebná špeciálna nemocnica pre poranenia tváre. 

The Queen's Hospital

Cieľom The Queen's Hospital bolo čo najúplnejšie zrekonštruovať tváre zranených mužov, aby snáď mohli viesť normálny život. Mnohí pacienti žili v strachu, čo povedia ich blízki, keď uvidia, akí sú veľmi znetvorení. 
Gillies vedela, že zdravé tkanivo treba presunúť späť do normálnej polohy. 

Následne by sa všetky medzery mohli vyplniť tkanivom z iného miesta na tele. Chirurgovia už mali určité skúsenosti s kožnými štepmi. A po dokončení práce na kostnej štruktúre mužskej tváre boli pripravení na rekonštrukciu mäkkých tkanív.

Vrátili im nádej

Plastická chirurgia počas oboch svetových vojen sa nezaoberala len fyzickými aspektmi zranení, ale priznala aj psychologickú a emocionálnu daň, ktorú si vyžiadali od jednotlivcov. Priekopnícka práca chirurgov ako Gillies a McIndoe nielenže obnovila funkciu a vzhľad, ale poskytla aj pocit nádeje, sebaúcty a dôstojnosti tým, ktorí utrpeli vážne znetvorenie.

Pôvod termínu „plastická chirurgia“

Aj keď sú tieto typy operácií známe ako „plastická“ chirurgia, tento termín nemá žiadne skutočné spojenie s „plastom“, ktorý dnes poznáte. Termín, rovnako ako mnoho iných slov v anglickom jazyku, je odvodený z gréckeho jazyka. Termín plastická chirurgia , vytvorený z gréckeho slova plastikos, čo znamená niečo tvarovať alebo formovať, bol prvýkrát použitý v roku 1800 na opísanie procesu, pri ktorom lekári a chirurgovia  upravovali  alebo  formovali  telesné tkanivo. 

Moderná plastická chirurgia

Moderná história plastickej chirurgie sa skutočne začala formovať v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Počas tejto doby došlo aj k mnohým významným vedeckým pokrokom. Silikón bol novovytvorenou látkou, ktorá si získavala čoraz väčšiu obľubu ako základ niektorých zákrokov plastickej chirurgie. Spočiatku sa používal na ošetrenie nedokonalostí pleti. 

Potom, v roku 1962, Dr. Thomas Cronin vytvoril a predstavil nový prsný implantát, ktorý bol vyrobený zo silikónu. Počas približne nasledujúceho desaťročia boli vyvinuté silikónové implantáty na použitie takmer v každej predstaviteľnej časti tváre a tela.

Dôsledky modernej plastickej chirurgie

Plastická chirurgia bola vždy témou diskusií kvôli jej etickým a spoločenským dôsledkom. Kultúrne postoje k plastickej chirurgii sa v rôznych spoločnostiach a obdobiach značne líšia. Niektorí to považujú za prostriedok nasebazdokonaľovanie a posilnenie sebavedomia, zatiaľ čo iní to kritizujú ako zbytočné úsilie o dosiahnutie štandardov krásy.

Vplyv plastickej chirurgie na imidž tela a sebaúctu je ďalším významným aspektom etickej a spoločenskej diskusie v tejto oblasti. Zatiaľ čo plastická chirurgia môže jednotlivcom poskytnúť psychologické výhody, vyvoláva tiež obavy z tlaku na prispôsobenie sa spoločenským ideálom krásy a potenciálnej dysmorfie tela.

História plastickej chirurgie je dôkazom ľudskej vynaliezavosti a túžby zdokonaľovať sa fyzicky aj emocionálne. Od starovekých civilizácií až po modernú éru prešla plastická chirurgia pozoruhodným pokrokom, ktorý prispieva k blahu a sebadôvere nespočetných jedincov. Aj keď debaty okolo plastickej chirurgie budú pokračovať, jej vplyv na spoločnosť je nepopierateľný.

Zdroje:

https://www.nam.ac.uk/explore/birth-plastic-surgery

https://www.verywellhealth.com/the-history-of-plastic-surgery-2710193

https://plasticsurgeryofboston.com/the-origin-of-plastic-surgery/

https://www.cosmeticassociation.org/the-history-of-plastic-surgery/