Niektorí si mysleli, že je to metaforický hudobný Boh, iní si mysleli, že svoju virtuozitu doslova získal z dohody s diablom. Aký bol však skutočný príbeh génia Niccola Paganiniho?
Niccolo Paganini bol jedným z najznámejších virtuózov svojej doby a je považovaný za jedného z najväčších huslistov vôbec.
Bol jedným z najznámejších virtuózov svojej doby. V čase, keď jeho sláva neustále rástla sa šírili reči, že svoj neuveriteľný talent získal po zmluve so samotným diablom. Aj napriek neutíchajúcim legendám, Paganiniho umenie a virtuozita nepochádzali z pekla, ale z jeho usilovnosti a tvrdej práce. Nevytváral iba prekrásnu hudbu, mal aj schopnosti skvelého zabávača, ktorý si dokázal podmaniť publikum.
Dokonca sa rozšírila fáma, že Paganini zavraždil ženu, použil jej črevá ako husľové struny a jej dušu uväznil v nástroji. Z jeho huslí sa vraj ozýval ženský krik, keď vystupoval na pódiu.
Tu je skutočný však príbeh...
Slávny hudobný skladateľ Niccolò Paganini sa narodil v roku 1782 v chudobnej rodine. Rodičia sa veľmi obávali o zdravie novorodenca. Faktom je, že sa narodil predčasne. Lekári nedávali šancu, že bábätko prežije. Ale stal sa zázrak.
Niccolò Paganini bol tretím dieťaťom Teresy a Antonia Paganiniových. Niccolò sa začal učiť mandolínu vo veku piatich rokov od Antonia, ktorý na nej hrával komerčne, aby sa postaral o rodinu. Následne sa presťahoval k husliam, keď mal sedem rokov, a jeho surový talent mu priniesol početné uznania a štipendiá.
Paganini počas svojej mladosti študoval ako učeň u rôznych miestnych huslistov, vrátane Giacoma Costu a Giovanniho Servetta. Jeho pozoruhodný pokrok však čoskoro predbehol jeho učiteľov. Paganiniovci sa potom rozhodli požiadať o radu Alessandra Rollu so sídlom v Parme. Následne bol odkázaný na Rollovho učiteľa Ferdinanda Paera, ktorý ho ďalej odporučil svojmu učiteľovi Gasparovi Ghirettimu. Paganini riadne ovládal hru na gitare a už ako 17-ročný hrával na verejných koncertoch. Keď dovŕšil 18 rokov, mal povesť výnimočného huslistu, sukničkára a gamblera.
Niccolò Paganini si vyslúžil prezývku „Diablov huslista“ vďaka úžasnej zdatnosti v hre na husle, ktorá bola často pripisovaná zdroju z iného sveta, samotnému diablovi. Bol známy najmä tým, že predvádzal recitály bez notového záznamu, namiesto toho si všetko pamätal a dokázal zahrať až 12 nôt za sekundu. Ľudia verili, že uzavrel zmluvu s diablom... ako inak by mohol hrať na husliach ako nikto predtým?
Preslávil sa svojim šialeným tempom a širokým rozsahom dynamiky, od takmer šepkaného flautando až po nesmierne rezonujúce fortissimo. Okrem zvyčajných timbrov huslí dosiahol aj tóny, v ktorých dôsledne napodobňoval zvuky prírody, akými sú volanie vtákov, spev slávika či slávnostné zvonenie zvonov.
Jedna vec, ktorú sa môžete od Paganiniho naučiť, je, že experimentovanie s rôznymi nástrojmi je dobrá vec. Možno v jednom z nich objavíte skrytý talent. Mali by ste sa tiež správať k svojmu učiteľovi hudby ako k svojmu priateľovi, pretože chce pre vás to najlepšie. Napríklad vám dá správnu radu a odkáže vás na správnych ľudí. Nakoniec sa nebojte klebiet. Niektorí ľudia budú o vás vždy hovoriť negatívne, keď uspejete. Nepočúvajte fámy. Sústreďte sa na hudbu namiesto toho, aby ste reagovali na hlúpe reči.
Od 50. rokov 20. storočia sa vedci čoraz viac zhodli na tom, že Paganini bol pravdepodobne obeťou Marfanovho syndrómu — aj keď príjemca sa javí ako vhodnejšie slovo ako obeť.
Typické vlastnosti tohto patologického stavu – vysoké, chudé telo a obzvlášť dlhé, tenké ruky a ruky – dokonale zodpovedajú somatickým charakteristikám virtuóza, ktoré si všimli všetci, ktorí ho opisovali a potvrdili aj koncertnou skicou spisovateľa a maliara Johanna. Peter Lyser, jediný známy umelec, ktorý reprodukoval huslistovu presnú fyziológiu.
Nemožno pochybovať o tom, že Paganiniho abnormálne väzy – samozrejme spolu s jeho mimoriadnym hudobným talentom – boli v jeho zvolenej kariére jednoznačnou výhodou.
Pacient si dokáže obopnúť zápästie palcom a malíčkom druhej ruky alebo mu palec vyčnieva zo zovretej dlane.
Práve táto schopnosť preslávila Niccolò Paganiniho, čo mu umožnilo majstrovský výkon na husliach.
Skladbu„Moto perpetuo“ zahral unikátnym spôsobom v rámci intonácie a rýchlosti. Ani v súčasnosti najlepší huslisti nedokážu dosiahnuť jeho rýchlosť a oneskorujú sa približne o 0,5 minúty.
Ak ho však na jednej strane ku sláve priviedlo postihnutie, na druhej strane mu spôsobilo veľa utrpenia. Už od detstva bola jeho existencia poznačená veľmi krehkým zdravím a medicínskymi peripetiami a terapiami.
Až v roku 1896, čiže 56 rokov po smrti hudobníka, francúzsky pediater Antoine Marfan po prvýkrát opísal túto zriedkavú chorobu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies