Arabi masovo utekajú z vlastných krajín, len z Izraela nie. Čím to je?

Prečo Arabi utekajú zo svojich vlastí

Musíme začať položením si otázky, prečo tak mnohí Arabi ostali žiť po roku 1948 v Izraeli a neopustil “sionistickú entitu“ ktorá ich údajne vyháňala, čo sa tiež občas mohlo stávať. Arabi v Izraeli ostali preto, že mladučký štát prinútil podpísať svojich bojachtivých susedov dohodu o zastavení bojov a židovskí Izraelčania sa do bratských islamských štátov až tak moc nehrnuli.

Tí, ktorí ostali, tak urobili z vlastnej vôle a rozhodli sa radšej žiť pod izraelskými zákonmi, tie moslimské ich za srdce nechytili. Mnohé arabské dediny totiž udržiavali priateľské styky s tými židovskými ešte pred založením Štátu Izrael, čím si vyslúžili nenávisť islamských radikálov. Tak to bolo aj v prípade osady Deir Jásin, dokiaľ ju neobsadili (proti vôli ich obyvateľstva) bojovní antisionistickí ozbrojenci a nenastala „masakra“ civilistov, zo ktorej sa obviňujú obe strany konfliktu. Osada Deir Jásin sa totiž odmietla pridať k pogromu proti židovským susedom a držala sa konsenzu mnohých arabských obcí z apríla 1948 (vyhlásenie muchtara – niečo ako starostu obce – z Ninu): „Urobíme všetko v našej moci, aby sme zabránili prieniku arabských gangov. A ak vy Židia, nás zradíte a začnete nás zabíjať, bude pre nás lepšie byť zabití vašimi rukami ako rukami arabských gangov“. Len kvôli korektnosti: viaceré obete zo 7. októbra 2023 zabili brutálnym, až pornografickým spôsobom arabské ´gangy´ z Gazy.

Deir Jásin nebola výnimka

Príbeh tejto arabskej dediny – Deir Jásin – sa veľmi podobá na tie arabské osady, ktoré so vznikajúcimi Izraelskými silami (Haganah) uzavreli zmluvu o mieri. Lenže Arabská osloboditeľská armáda pre také kroky prílišné pochopenie nemala a pri ´oslobodzovaní´ Arabmi obývaných dedín rezolútne vyzvala obyvateľov „arabského národa Palestíny“ (tak týchto obyvateľov dnešného Izraela označovala v roku 1947 OSN), aby sa dočasne ukryli v susedných arabských krajinách. Inak bude zle! Podaktorí arabskí obyvatelia Judska a Samárie už predtým pracovali pre izraelské tajné služby, ale revoluční Arabi (dnes Palestínčania, iste nie všetci, atď. atď.) v tom rozdiel nerobili. Chceli vidieť krv! Tekutinu Židov aj arabských „zradcov“.

Ich výzvy boli nekompromisné: „Von odtadiaľ, Židov vykynožíme a potom sa vrátite do rozkvitnutých dedín. No ale že to už akosi dlho trvá!"

Viacerí protizraelskí Arabi vydržali. Týka sa to najviac izraelských Drúzov, iste nielen nich, ktorí dnes bojujú v pásme Gazy na izraelskej strane. Ešte na počiatku nespočetných vojen a vojnových stretov medzi Židmi a moslimskými Arabmi jeden z veliteľov vojenskej jednotky Drúzov (Drúzovia sú Arabi, tak trochu sa považujú za moslimov, lenže viacerí islamskí učenci na to majú iný názor), rozhodol, že jeho jednotka (celý prápor) prejde na židovskú stranu. Odmietli bojovať za útočníkov a dovolili tým Židom obsadiť Jaffu, dnes staré mesto moderného Tel Avivu s názvom Tel Aviv – Yaffo). Táto menšina (sekta) bola vždy podozrivá zo sympatií k Židom a kresťanom a moslimskí Arabi ju príliš nemusia.

A čo s Palestínou?

Množstvo Palestínčanov chce z územia rozdeleného na Izrael a Palestínsku samosprávu odísť. Žijú síce na úrodnej pôde, ale zavlažovať takú pôdu sa im nedarí. Alláh vodu predsa stvoril, aj ju dá. Židia na to majú trochu iný názor: Boh vodu dal, ale treba sa o ňu starať. Väčšina palestínskych Arabov i Afričanov by sa rada odsťahovala do Izraela alebo do západnej Európy (nebojte, na Slovensko sa nenáhlia), tam im dávajú životné potreby zadarmo. Načo vstávať o šiestej ráno a vracať sa z práce o piatej poobede? To už je príjemnejšie vrátiť sa hladovať pod palmy.