Ako sa vymaniť z väzenia hanby a menejcennosti

Sabotujeme sami seba limitáciami, posudzovaním a odsudzovaním, strachom, minulými sklamaniami a prehrami, nedostatočným prijatím seba, menejcennosťou... Jedným z najhorších pocitov a presvedčení, ktoré dokáže v našom živote spôsobovať stagnáciu a deštrukciu je vina a hanba. Presvedčenie, že nikdy nie sme dosť. Že si nezaslúžime dobré veci. Že pre druhých musíme byť vždy stopercentní a dokonalí, musíme vyhovieť očakávaniam okolia a širšieho sveta. Že čokoľvek urobíme, nie je to hodne, aby sme to prezentovali na verejnosti, lebo to malo byť ešte lepšie...

Hanba ako identita je taká toxická a nebezpečná aj preto, že dokáže v našej hlave, emóciách, živote vytvoriť systém mocného väzenia s dokonale prepracovaným systémom - mrežami, strážou a ďalšími bezpečnostnými vrstvami.

Inými slovami, keď sa nám aj podarí pri uzdravovaní sa a búraní pocitov viny a hanby preniknúť cez prvé mreže a stráže, ešte vždy sú tam ďalšie a ďalšie nástrahy a putá, do ktorých skôr či neskôr narazíme a vrátime sa do nášho stavu hanby, viny, nehodnosti.

Tak sa z uzdravovanie z identity hanbu často stáva akési behanie od jednej prekážke k druhej, až sa človek tak unaví, že to vzdá, prepadne rezignácii a vráti sa do svojej ničivej ulity hanby.

Napríklad: Poviem rodičovi, že práve nemôžete venovať jeho telefonátom či rozhovorom s ním toľko času a energie, ako by si želal, alebo že vás jeho poznámky, sťažnosti, lamentácie, podpichovanie ničí, nerobí vám dobre. Dostanete okamžitý feedback, že ste nevďačné a egoistické dieťa. Prvá rana.
Druhú ranu si uštedríte vy sami, keď jeho slová začnete dookola rozoberať, rozmýšľať, nakoľko ste naozaj egoistická a zlá osoba. To vás naplní nielen pocitom viny, ale aj nepokojom, rozrušením, frustráciou... A to ešte nekončí, v ďalšej fáze sa vám začnú ozývať aj ostatní rodinní príslušníci, ktorí vám začnú vyčítať pri riešení tohto rodinného problému to isté.

To vás naplní strachom, že ste naozaj asi konali zle, pochybnosťami, či ste mali právo určiť si voči rodine hranice a či to, čo ste požadovali a vyslovili naozaj bolo oprávnené. Váš pokus necítiť sa voči druhým vinný a mať zdravý osobný priestor s vlastnými potrebami tak nevyšiel. Z nátlaku všetkých naokolo, strachu, že majú o vás pravdu a že vás teraz všetci odvrhnú, sa vrátite do starých koľají, kde ste nemali žiadne hranice a vždy ste všetkým vo všetkom vyhoveli. Narazili ste do viacerých vrstiev bezpečnostného systému väzenia hanby a cúvli ste, vrátili ste sa do pôvodného stavu.

Čo všetko konkrétne tvorí tie pomyselné mreže väzenia, v ktorom žijete? V prvom rade sú to klamstvá, ktorým ste za tie roky uverili natoľko, že vás naozaj väznia. Žijete podľa nich, rozhodujete, limitujete sa. Sú to obmedzenia typu: „Ak vyjadrujem svoje potreby, som sebecký/á a nevďačný/á.“ „Keď priberiem x kilogramov, nie som hodna lásky, úspechu, dobrých vecí...“ „Ak som nedokonalý/á, spravil som chybu, zaslúžim si opovrhnutie, vylúčenie, neprijatie.“ „Ak relaxujem a nevyužívam každú sekundu života užitočne, som lenivá.“ „Keď budem voči ľuďom autentický/á, nebudú ma mať radi, preto musím byť stále usmiata a ´happy´...“

Toto sú prvotné prekážky – mreže, ktoré nás limitujú. Ak sa aj rozhodneme prekročiť ich a začať žiť mimo ich pôsobenia, nastupujú stráže, ktoré sa nás budú snažiť zahnať naspäť a vyhovoriť nám, že by sa dalo žiť aj inak, so zdravými presvedčeniami. Sú to: 

• vnútorný kritik v našej hlave, ktorý aj napriek našej vôli začať sa riadiť zdravými presvedčeniami (zaslúžim si lásku, úspech, nemusím byť dokonalá...), vždy napokon pribehne a presvedčí nás o opaku
• narcistická autorita – ak sa aj nejako dohodneme s naším vnútorným kritikom, zjaví sa silná narcistická autorita v našom okolí, ktorá nás začne spochybňovať a dokáže nás doslova zadupať do zeme
• rodinní pritakávači – keď aj nájdeme silu vzoprieť sa tejto diktátorskej autorite, zastaviť nás môžu ďalší členovia kolektívu, fungujúceho v nezdravých vzťahoch manipulácií a zneužívania, ktorí nemajú silu, záujem, odvahu alebo múdrosť vymaniť sa z chorého systému, a tak vystúpia na strane manipulátora proti nám

Ďalšie vrstvy tzv. bezpečnostného systému väzenia hanby môžu byť:

• strach z opustenia (ak sa budem uzdravovať, budem sa meniť, a to mnohí nepochopia, neprijmú, vlastne ma takého nechcú...)
• strach zo zlyhania (ak sa budem uzdravovať, budem robiť aj chyby, a to si nemôžem dovoliť...)
• strach z ublíženia (ak sa budem uzdravovať, budem stretávať rôznych ľudí, ktorí ma môžu rôznym spôsobom zraniť...)
• syndróm najhorších scenárov (aj tak to napokon určite dopadne zle, tak radšej zostanem v tom, čo poznám...)
• strach zo zdieľania, zraniteľnosti (ak sa otvorím, ľudia to zneužijú)
• sebaspochybňovanie (sami dopredu zhadzujeme svoje rozhodnutia, pocity...)
• nerealistické očakávania (pri uzdravovaní kladieme na seba príliš veľa a odrádza nás, že nepostupujeme dokonale)
• rôzne neistoty (na ceste uzdravenia sami spochybňujeme a kritizujeme to, ako vyzeráme, vystupujeme, rozprávame...)
• neustále porovnávanie s druhými (výčitky, že stále nám niečo chýba k dokonalosti iných)

Áno, vymaniť sa z dlhoročne „poctivo“ budovaného pestovania identity hanby a menejcennosti je náročné, no určite to nie je nemožné. Ak naberiete odhodlanie a správny smer, určite po čase uvidíte vo svojom živote zmeny, vďaka ktorým sa budete cítiť lepšie po všetkých stránkach.

V prvom rade to bude chcieť trpezlivosť! Neočakávajte zázraky za pár mesiacov, ak ste vo „väzení“ žili dlhé desaťročia. Choďte krok po kroku a tešte sa z každej malej zmeny.

Nepodliehajte hneď každému pocitu, ktorý vás bude chcieť „dať dole“. Možno budete na niečo prudko reagovať, budú vás zaplavovať pri prekonávaní prekážok a menení presvedčení rôzne silné emócie. To je v poriadku, sú to reflexy z minulosti ako obranné mechanizmy. Nikto nehovorí, že sa budete počas celej cesty uzdravenia cítiť výborne. Berte výkyvy pocitov ako znak uzdravovania a pokroku.

Ak chcete kráčať od klamstva k pravde, musíte ten zdroj pravdy poznať a riadiť sa ním. Keď vám budú všetci naokolo podkopávať nohy, odrádzať vás od budovania vlastnej sebaúcty a hodnoty, len ťažko budete napredovať. Musíte vedieť, čo si o vás, ako vás miluje Boh, musíte byť obklopení prajnými ľuďmi, ktorí si vás vážia a chcú vaše dobro. Pomôže tiež dobrý mentor, kouč, priatelia, knihy, podcasty. Skrátka mať pred sebou svetlo, za ktorým kráčame, byť si stále vedomí pravdy, napriek občasným útokom a snahám okolia zahnať nás späť.

Mimoriadne účinným spôsobom je urobiť z identity hanby nástenku hanby. To znamená vedome pozorovať všetky myšlienky a presvedčenia vo vlastnej hlave, ktoré nás už od rána chcú dať dole („ty ale vyzeráš!“ „na toto nemáš“ „kam sa hrabeš, ona je lepšia“ „zasa som nestihol všetko, čo som chcel, som ja ale babrák“...) a jasne ich identifikovať ako škodcov. Vysmiať sa im, povedať im „nie“.

Aj v tomto prípade platí – čo poznáme, to nás už ani zďaleka nemôže tak ohroziť, oslabiť, škodiť nám. Poznajte tieto jedovaté hlásky vo vašej hlave a prestaňte si nimi stínať hlavu. Vedzte, že sú to nepriatelia, ktorí vás chcú sabotovať. Konfrontujte ich s pravdou, a tak budú postupne slabnúť.

Áno, možno sa vám nepodarilo za deň všetko, čo ste si predsavzali. Áno, možno ste dnes mali nemožné vlasy. Áno, možno ten prejav, výkon nebol stopercentný. Prijmite to s láskou a pochopením, nie výsmechom a sebaobviňovaním. Len tak – prijatím seba samých a toho, kde sa v živote práve nachádzate - sa môžete pohnúť dopredu.