Zemetrasenie patrí k najničivejším katastrofickým dejom na Zemi

Zasiahne rýchlo ako blesk a za niekoľko desiatok sekúnd dokáže za sebou zanechať spúšť a desaťtisíce mŕtvych.
Zemetrasenie je vonkajší prejav náhleho uvoľnenia nahromadenej mechanickej energie v litosfére, ktorá je tvorená zemskou kôrou a najvrchnejšou časťou zemského plášťa. Vyše 90 percent zemetrasení je spôsobených tektonickými pohybmi Zeme, zvyšok pripadá na vulkanizmus, zrútenie veľkých podzemných dutín (napríklad stropov jaskýň) alebo skalných masívov, ako aj na činnosť človeka (banská činnosť, explózie).

Zemetrasenia sa zaznamenávajú seizmometrami umiestnenými v seizmologických staniciach. Ročne je takto zaznamenaných na Zemi niekoľko miliónov zemetrasení, no len nepatrná časť z nich, približne 30.000, má aj účinky postrehnuteľné zmyslami človeka. Účinky na ľudí a stavby merajú makroseizmické stupnice intenzity a na odhad veľkosti uvoľnenej energie sa používajú magnitúda a seizmické momenty.

Richterova stupnica je stupnica, ktorou sa exaktne popisuje veľkosť (sila) zemetrasenia. Meranie sily zemetrasenia pomocou magnitúdy prvýkrát navrhol japonský seizmológ Kijoo Wadači v 30. rokoch 20. storočia a do praxe ju uviedli Charles Francis Richter a Beno Gutenberg, ktorí v roku 1935 vypracovali metódu analyzovania seizmogramov pre zemetrasenia v južnej Kalifornii.

Richterova stupnica udáva intenzitu pohybu zeme meranú vo vzdialenosti 100 km od epicentra zemetrasenia. Vo svojom princípe je nekonečná, teda nemá dolnú ani hornú hranicu, ale nikdy nebola nameraná väčšia hodnota ako 9.
Popri Richterovej stupnici sa používa i Mercalliho stupnica zostavená talianskym seizmológom Giuseppem Mercallim roku 1902. Neskôr bola modernizovaná a dnes je známa pod skratkou MM. Modifikovaná Mercalliho stupnica sa používa na určenie veľkosti zemetrasenia podľa jeho účinku, respektíve intenzity pôsobenia na zemský povrch, ľudí, prírodné objekty a stavby. Má 12 stupňov, I. pre najslabšie a XII. pre najsilnejšie zemetrasenia.

Mercalliho stupnica je založená na miere poškodenia, ktorú pozorovalo veľké množstvo ľudí, a má preto obmedzené použitie: nemožno s ňou napríklad hodnotiť zemetrasenia v neobývaných oblastiach.

So zemetrasením je úzko spojený i termín cunami, označujúci jednu alebo niekoľko po sebe idúcich vĺn na hladine mora, ktoré vznikajú pri silnom podmorskom zemetrasení, podmorskom zosuve alebo dopade meteoritu do mora alebo jeho blízkosti. Keď vlna dorazí k pobrežiu, jej výška rastie a rýchlosť klesá. Kým na hlbokom mori je cunami ťažko pozorovateľné, pri pobreží nahromadená energia zdvíha vlnu až do výšky 30 metrov a viac. Vďaka veľmi dlhej vlnovej dĺžke na hlbokom mori môže cunami putovať tisíce kilometrov bez väčších strát energie.

Nikto nedokáže presne predpovedať, kedy môže prísť k zemetraseniu. Dôkladné mapovanie a monitorovanie umožňuje vedcom identifikovať pásma zemetrasenia. Ďalším možným ukazovateľom výskytu zemetrasenia je pozorovanie správania zvierat, ktoré bývajú bezprostredne pred ním nepokojné alebo splašené.
20 nik mitt/dem