Toto je skutočný príbeh lásky, aký by chcel a zároveň nechcel prežiť každý z nás

A ako každý človek, aj ona mala malý sen o veľkej láske. „Budeme spolu chodiť, dobre?" opýtal sa jej spolužiak na druhom stupni základnej školy.
„Ehm, no to asi nie," uvážlivo odpovedala.

"A prečo?" čudoval sa chlapec, ktorý ich známosť vnímal už ako vyriešenú záležitosť. „Veď ja mám len jedenásť rokov! Raz budem s niekým chodiť, ale až keď budem veľká." A to sa aj splnilo.

Mohlo by vás zaujímať: Nikdy nie si tak ďaleko, aby si sa nemohol vrátiť k Bohu

Všade samý hrboľ
Málokto má vopred danú rovnú cestu bez prekážky. Raz alebo viackrát sa človek potkne a spadne, zmení smer alebo sa vráti tam, odkiaľ prišiel. Ona mala všade samý hrboľ, ale vždy chodila so zdvihnutou bradou.

Najskôr postupne strácala zrak, až zmizol úplne, potom sa pridal aj sluch. Nevidela a počula iba vďaka prístroju, napriek tomu sa nevzdala. Múdrosť využila na štúdium, dokončila gymnázium a vrhla sa aj na vysokú školu, ktorú zvládala obdivuhodne a nezabudnuteľne.

A, áno, odkedy dospela, hľadala i vzťah, v tom však zažívala jednu smolu za druhou.

Prečítajte si viac: Čo Boh predpovedal o dnešnej dobe?

Zoznamka
Ako 29-ročná sa rozhodla opäť vyskúšať riskantnú zoznamku. Uviedla o sebe potrebné údaje a nevynechala dokonca ani informáciu o hendikepe. „Ahoj, videla som tvoj profil a páči sa mi, čo tam máš napísané," odvážila sa prvá osloviť neznámeho muža. On s odpoveďou váhal, ale napokon jej poslal správu.

„Ahoj, ešte mi nikto nevidiaci nepovedal, že videl môj profil." A tak sa to začalo. Nikto neočakával, že to bude vzťah ako vytrhnutý z romantického filmu, a predsa takým bol. Prvé rande, druhé rande... Bozk, sľuby, vyznania, ktoré sa nedá nezapamätať si a plánovanie spoločnej budúcnosti.

Prečítajte si viac: Takto sa rozhodla stráviť posledné dni svojho života

Zlá správa
V čase, kým sa vzťah rozvíjal, bola adept na transplantáciu obličky a aj sa vhodná našla a ona podstúpila operáciu. Zdalo sa, že viac nebude nič narúšať prebiehajúcu lásku a rozrastajúce sa šťastie. „Máte nádor na mozgu," oznámil jej lekár.

Robilo sa také aj onaké vyšetrenie, hľadalo sa východisko a ona bojovala. On sa o ňu staral, zdvíhal ju, kŕmil, kupoval plyšovú hračku na rozveselenie.
„Taká láska sa len tak nevidí," hovorieval každý pri pohľade na ťažko skúšanú dvojicu.

Prebehlo aj zasnúbenie, svadba sa však už nestihla. Ona naposledy vydýchla a zanechala po sebe kufrisko plné spomienok a nejedno zlomené srdce.
Boh jej ale splnil to, po čom túžila a o čo ho žiadala. Chcela muža, čo by jej bol ochotný dať všetko a našla ho. Chcela šťastie a Boh jej ho priniesol.

Môže sa to zdať ako príbeh plný beznádeje a nešťastného konca, no lepšie by bolo, ak by sa naň pozeralo s vierou. Existuje láska, o akej sa sníva a o akej sa fantazíruje.

Len ju treba vypátrať a spoliehať sa na Boha, že aj keď nastane dráma, on do nej prinesie i veľký kúsok najkrajšej rozprávky, akú kto kedy napísal.