Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
30. jún. 2022Melánia
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
19.05.2022 07:34 Zaujímavosti
Príbehy dvoch žien: Jedna počula, čo počuť nemala, a preto sa znovu začala smiať a druhá vedela, čo vedieť nechcela, a preto sa jej chcelo plakať
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
19.05.2022 07:34 Zaujímavosti

Príbehy dvoch žien: Jedna počula, čo počuť nemala, a preto sa znovu začala smiať a druhá vedela, čo vedieť nechcela, a preto sa jej chcelo plakať



Nemocnica je miesto zvláštne, povedala by som dokonca, že uprostred sa dejú najhoršie i najkrajšie chvíle. Iste, nie všetky, lebo napríklad zasnúbenie či sobášenie sa asi presúvajú kamsi inam, ale i tak je nespochybniteľné, že je svedkom kadejakých míľnikov.


 

V nemocnici sa dozvedáme, že sme chorí, ale sa i uzdravujeme. Dohliada na naše pokroky, počuje, keď nedbáme na pokyny lekárov i pochvaľne nadvihne ukazovák, keď sme ako pacienti poslušní a plníme si povinnosti, čo nám spočívajú na pleciach. Skrátka a dobre, keby budova vedela rozprávať, som si istá, že ústa by sa jej nezatvorili, čo všetko si už zažila. Čo všetko ukrýva medzi múrmi. Čo všetko v nej ľudia všelijakých mien prekonali.

 

 

Výťah

Marína vstúpila do výťahu, v nose ju zaštípal nepríjemný nemocničný zápach. Typické vône by pre ňu mali byť už čímsi obyčajným, ale zrejme nebude pravda, čo sa vraví, že človek si zvykne na čokoľvek. Náladu mala takú zlú, že keby to bolo možné, rozpršalo by sa len pre jej zamračený výraz. Nič sa jej nedarilo. Nič ju netešilo. Potrebovala vidieť aspoň jedno jediné dobro, niečo pekné, niečo sladké, čo by ju povzbudilo.Výťah zastavil skôr, než mal, ale privolal si ho jeden pár. Muž a žena držiaci sa za ruky.

„Môžeme?“ spýtali sa, ako keby Maríne patrila nemocnica, ako keby si bola privlastnila výťah.

„Pravdaže,“ zašomrala a posunula sa, aby v úzkom priestore nik netrpel stiesnenosťou. Teda aspoň nie priveľkou.

„Si nejaká mĺkva, nič si mi nepovedala, keď si vyšla z ambulancie. Ale už to nevydržím,“ prehovoril muž a hľadel na prepletené prsty.

Vtom sa žena rozvzlykala.

„Povedali mi, že už som v poriadku. Vyhrali sme nad tým. Čaká nás dlhý život. Spoločný život.“

Muž sa rozosmial a chcel začať poskakovať, ale uvedomil si, kde sa nachádza, a tak len neustále opakoval:

„Bože, ďakujem ti.“

 

Dvere sa otvorili, všetci traja vystúpili a každý si šiel po svojom. Dvojica kráčala bok po boku, kým Marína mierila do inej strany. I ona zadržiavala plač. Z príčin, ktoré by nie všetci pochopili, ju dojalo, čo si práve vypočula. Chcela byť účastná niečoho krásneho a dopadlo to nad očakávanie. Verila, že keď tak šťastne pochodila neznáma žena, tak niečo radostné si počká i na ňu.

 

 

Spomienky

Eva uľahla na nemocničnú posteľ, a keby sa jej niekto spýtal, ako sa cíti, mala by zopár nevrlých odpovedí, ktorými by vysvetlila, že v jej situácii nie je pravdepodobné, aby sa usmievala či odpovedala pozitívne. Telo ju bolelo, to áno, ale oveľa viac ju štuchali spomienky. Bolestivé, priam pálivé.

„Kiežby som zabudla na všetko. Nechcem si to pamätať,“ povedala si sama pre seba. Podobnú vymoženosť si smela dovoliť, keďže zatiaľ obývala miestnosť sama. Posledná spolubývajúca odišla ráno, preto vedela, že nepotrvá dlho a privezú ďalšiu pacientku skúšanú osudom.

„Vezieme vám spoločnosť!“ zdravotná sestra ani nestihla otvoriť dvere a už kričala. Eva mykla plecom.

Na vedľajšiu posteľ zasadla tmavovláska, nie taká stará, no ani nie najmladšia.

Zdravotná sestra odbehla s prísľubom, že čoskoro sa vráti a pomôže, s čím bude treba, ale na niekoľko minút obe osameli.

„Som Eva,“ neochotne sa predstavila, lebo sa nazdávala, že sa to tak patrí.

„Ja som Ester,“ oplatila jej spolubývajúca zdvorilosť a vzápätí sa rozrečnila o tom, kde býva, ako dúfa, že nebude v nemocnici trčať pridlho.

„A čo vám vlastne je?“ dovolila si Eva zvedavosť, veď beztak na tom nezáleží. Aj ona sa už naučila o svojich chorobách hovoriť priamo.

Ester neodpovedala, na tvári sa jej objavil zmätok. Až po chvíli sa opäť ozvala:

„Ahoj, ja som Ester.“

 

 

A tak sa ukázalo, že žena trpí čímsi, čo jej bráni udržať si v pamäti spomienky dlhšie než tri minúty. Strašné-prestrašné, ale aspoň Eve sa otvorili oči a porozumela, že minulosť v mysli možno občas bolí, ale je potrebná. Zdanie oklamalo, nemocnica nie je len zlá. Niekedy navracia úsmev i chuť opäť si zaspomínať.



reklama


reklama


Kríza, ktorú priniesol koronavírus, nás silno zasiahla. Vopred ďakujeme každému, kto zašle hoci len niekoľko centov na náš účet SK30 7500 0000 0040 2698 9329 Pomôžete tak ľudom, ktorí už roky pracujú pre vás, našich čitateľov, a to aj napriek nižšiemu platu či predĺženému pracovnému času.


Zdroj: Netky Michaela Mihoková

Foto:  Unsplash



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok