Prečo Arabi nevyhrávajú vojny?

O neschopnosti arabských armád vyhrávať vojny sa píše a hovorí už dlhé roky. Nebolo to po prvý raz ani naposledy, keď túto otázku pred pár rokmi rozvíril Norville de Atkine v periodiku Middle East Quarterly. Do dneška (december 2023) sa týmto problémom mnohí sociálni vedátori bezradne zaoberajú. Skúsme (popularizačne) zhrnúť výsledky diskusií.

Arabi prehrávajú vojny proti vonkajšiemu nepriateľovi kvôli „permanentnej neúčinnosti“, ktorá je zakorenená v arabsko-moslimskej kultúre. Sú to veľmi sporné výroky. Čo je to „kultúra“? Tí, ktorí bádajú v období nacizmu často s obľubou citujú výrok nacistického pohlavára Hermanna Göringa: „Keď počujem slovo ´kultúra, siaham po svojom revolveri“. Ibaže pre sociálne faktory, ktoré určujú úspech vo vojne, je „kultúra“ iba všeobecný súbor ďalších súvislostí. Zahŕňajú vzájomné odopieranie si relevantných informácií (klanová súdržnosť), hrdosť, triednu príslušnosť (to nie je marxistický objav), neochota koordinovať vojenské akcie na všetkých úrovniach a zúfalý nedostatok osobnej angažovanosti a iniciatívy.

Neúspechy arabského vedenia vojen

Áno, arabskí moslimovia síce križiakov porazili, ale kresťanov sa nikdy „nezbavili“, to sa im postupne darí až v ostatných rokoch. Sami sa stali obeťou tureckého imperializmu a akonáhle sa ho po prvej svetovej vojne vďaka víťazným európskym mocnostiam tej doby zbavili, začali bojovať medzi sebou. A výsledky neboli práve povbudzujúce. Egyptské vojská nepochodili v šesťdesiatych rokoch proti Jemenčanom, Egyptsko-líbyjská vojna sa skončila patom, Sýrčania nedokázali v polovičke sedemdesiatych rokov napriek obrovskej ľudskej a technickej prevahe ovládnuť Libanon. Iracký útok na Irán sa neskončil slávne a už viac ako štyridsať rokov nedokážu poraziť nearabských Kurdov v ich horských pevnostiach. Kurdi navyše získali aj vplyvného spojenca – samotných „Amíkov“.

Navzdory silnej podpore Ligy arabských štátov Irak „zbabral“ aj vojnu proti Iránu a idea vytvorenia ďalšieho štátu – Arabistanu – na juhovýchode Iránu stroskotala. Iracké vojská skolabovali aj vo vojne o Kuvajt a o vyše dekádu neskôr aj proti medzinárodnej koalícii pri útoku na Irak (pri „údržbe“ Iraku po jeho kapitulácii asistoval aj rotujúci slovenský kontingent). Dnes sa tam bijú medzi sebou. Američania sa múdro stiahli, jadrový Irak im už tak akútne nehrozí.

O neúspešných útokoch arabských alebo Arabmi podporovaných armád na Izrael už padla zmienka.

Kde sa stratila imperiálna výbojnosť Arabov po Prorokovej smrti?

Arabské vojenské úspechy pod práporom islamu v (európsky chápanom) stredoveku boli impozantné, Arabi začali od 7. storočia n. l. vojensky ovládať svoje okolie, implantovali mu arabský jazyk, vojensky dobyli Pyrenejský polostrov a „oťukávali“ aj dobytie Francúzska. Z Európy (dnešného Španielska) ich vypudili až v 15. storočí. Svoj vojenský zenit teda majú zatiaľ za sebou.

Súčasná nemohúcnosť arabských armád nemusí trvať večne, ale momentálne nie je na úrovni bojovníkov z čias Proroka. Svoje robí proces rozhodovania a vyhýbanie sa zodpovednosti. Rozhodnutia sa rodia „zhora“ (čo je normálne), ale bez konzultácií s vyššími dôstojníkmi, aj keď to sú generáli alebo skúsení vojenskí ´harcovníci´, ktorí by sa mohli k problému vyjadriť kvalifikovanejšie, ako politické vedenie. To vedie k vysoko centralizovanému vojnovému systému, kde sa z ľudí, ktorí majú spolurozhodovať, stávajú skôr bezmocné figúry a nie užitoční korektori zjavne nereálnych krokov. Napr. americkí poradcovia egyptskej armády síce mohli „s krížikom po funuse“ kritizovať nesprávne taktické a strategické kroky, proti ktorým mali už pred ich začatím výhrady, ale nikdy sa nikto neodvážil podporiť ich rady, keďže príkaz zhora bol jasný.

Egyptská armáda nie je výnimkou, podobná vojenská byrokratická mašinéria panuje aj v iných arabských armádach. Zdrojov k tejto problematike je v rôznych vojenských časopisoch neúrekom a nie je možné ich všetky uvádzať. Vojensky sú však arabské armády dnes veľmi vzdialené od čias, keď sa po rozpade Rímskej ríše a po určitom období mocenského vákua stali vojenskými (a so všetkou úctou aj kultúrnymi) hegemónmi obrovského regiónu Stredného východu a časti Stredomoria. Dnes už šancu na vojenské dobývanie vonkajšieho sveta stratili, používajú – či už účelovo alebo inštinktívne – inú zbraň.

Nastupuje imigračná kolonizácia, s ktorou sa momentálne nešťastná EÚ borí. A neveľmi úspešne, takže pozorovateľ nemusí byť ani veštcom, aby „prognostikoval“ zmenu hodnôt voči arabským aj iným moslimským imigrantom z krajín Stredného východu od roku 2024 a postupne ďalej. Iste, možno už je neskoro, hovoria pesimisti, ale je treba byť pozitívne naladený. Veď nepožrala v biblickom príbehu veľryba Jonáša? No a tiež sa z toho dostal, veľryba nebola islamisticky orientovaná a zľutovala sa. Keď sa niekto topí a ponára sa hlbšie a hlbšie so závažím na nohách, nemusí to ešte znamenať, že sa nakoniec utopí. Možno sa aj vodné hĺbky zmilujú.