Lališ - jedno z najsvätejších miest na Zemi, o ktorom ste možno do teraz ani nepočuli

Severovýchodne od Erbil (hlavné mesto Kurdistanu - autonómny región severného Iraku) sa nachádza svätyňa Lališ, najposvätnejšieho miesto jezidizmu, starovekého náboženstva s odhadom 700 000 nasledovníkov na celom svete. 

„Lališ je pre jezídov rovnako posvätný ako Mekka pre moslimov alebo Jeruzalem pre vyznávačov islamu, kresťanstva a judaizmu,“ povedal Luqman Mahmood, riaditeľ pre styk s návštevníkmi.

4000 rokov staré miesto pozostáva z niekoľkých svätyň s odlišnými zvlnenými, kuželovitými vežičkami, z ktorých najcennejšia obsahuje hrobku šejka Adi ibn Musafira, považovaného za zakladateľa viery.

Presný pôvod jezidizmu je predmetom sporu, ale predpokladá sa, že sa datuje viac ako 7 000 rokov dozadu a postupom času sa doň včlenili prvky iných náboženstiev vrátane zoroastrizmu, súfijskej mystiky, kresťanstva a judaizmu.

Hlavné presvedčenie jezidizmu je, že existuje jeden Boh (kurdsky „Kuda“), ktorý stvoril ľudstvo, zatiaľ čo všetky ostatné živé bytosti boli dielom siedmich anjelov vedených vládnucim pávovým anjelom menom Malak Taus.

"Ďalším dôležitým aspektom jezidistickej viery je viera v našu jednotu s prírodným svetom, ktorý má korene v uctievaní antickej prírody," povedal mietny Mahmood. "Čierny had na dverách chrámu symbolizuje náš rešpekt k Matke prírode; nikdy by sme nezabili hada, ani keby bol jedovatý," dodal.

Had je obzvlášť symbolický pre jezídov, ktorí veria, že keď sa Noemova archa zastavila na vrchole hory Ararat bola v nej diera, ktorú potom had upchal svojím telom a zachránil tak loď pred potopením a tiež všetkých na palube pred utopením.

Rovnako ako moslimovia cestujúci do Mekky, aj jezídi sú povinní aspoň raz v živote vykonať púť do Lališ; tí, ktorí žijú v Kurdistane alebo Iraku, by mali navštíviť aspoň raz ročne. Pútnici a návštevníci musia vstúpiť do areálu v skromnom oblečení a chodiť bosí z úcty k posvätnosti miesta.

Keď ste vo vnútri, populárnou jezídskou tradíciou je viazanie girêk (uzlov) do hodvábnych šatiek zavesených okolo stĺpov a stromov. Rôzne farby predstavujú sedem anjelov, pričom každý uzol predstavuje modlitbu. Jezídi veria, že rozviazaním uzla predchádzajúceho pútnika splní tomuto človeku všetky jeho želania.

Lališ je domovom iba 25 stálych obyvateľov. Patria k nim: kňaz; rôzni mnísi; mníška; a takzvaní „sluhovia domu“, ktorí sú zodpovední za čistenie, údržbu, starostlivosť o okolité lesy s figovníkmi, orechmi a olivovníkmi a zber pôdy pre pútnikov.

Hovorí sa, že každý jezíd by mal vlastniť pôdu z Lališ a nosiť ju so sebou ako talizman. Pôda je tiež kľúčovou súčasťou jezídskych pohrebných obradov: zmiešava sa so svätenou pramenitou vodou a po smrti jezídov sa do úst, uší a očí vkladajú malé guľôčky bahna. Do rakvy sa vkladajú aj mince (stará babylonská tradícia), aby mal zosnulý peniaze na míňanie v nebi.

Na obrázku hore: „služobník domu“ páli biele struny výmenou za dary na liečenie chorých, požehnávanie mŕtvych a prinášanie šťastia živým.

Olivy z lesov v okolí Lališ sa lisujú naboso v drevených sudoch a olej sa skladuje v hlinených hrncoch v jednej z jaskýň komplexu (zobrazené vyššie). Olej je dôležitou miestnych praktík oddanosti.

Jezídovia sa modlia tvárou k slnku, aspoň dvakrát denne, pri východe slnka aj pri západe slnka; ako sa blíži súmrak, 365 olivových lamp (jedna na deň v roku) sa rozsvieti okolo lokality, aby predstavovali svetlo slnka a svetlo Božie. Svetlo, ktoré zohráva dôležitú úlohu, dokonca aj v smrti, pretože jezídovia sú pochovávaní tak, aby čelili východnému slnku.

Nekonvenčné presvedčenie jezídov viedlo k dlhej histórii prenasledovania. "Začalo to v dobe Osmana I., zakladateľa Osmanskej ríše," povedal Mahmood. "Odvtedy môžeme počítať viac ako 70 rôznych prípadov genocídy, naposledy zo strany Saddáma Husajna a členov islamského štátu."

Mahmood mi povedal, že jamadanská čelenky, ktorú nosili muži jezídi, bola kedysi čisto biela, ale tie, ktoré nosili v Lališ, sú teraz označené červenou, aby predstavovali krviprelievanie jezídov. "Nosením tradičných odevov nielen vzdávame úctu tým, ktorých sme stratili, ale je to aj ďalší spôsob, ako zachovať našu kultúru nedotknutú," dodal Mahmood.

Piatok je posvätný deň členov jezídskej komunity, ktorí sa schádzajú v  Lališ, aby sa modlili a socializovali. "Jedlo uzatvára puto spoločného života," povedala Edee Mahmood, Luqmanova žena.

V kuchyni pod širým nebom ona a iné ženy pripravujú jedlá prevažne z baraniny a delia sa o ne s rodinou, priateľmi a pútnikmi z jezídskej diaspory (zobrazené vyššie). Popri štedrej pohostinnosti Edee povedala, že jezídi sa nepovažujú za inkluzívnu komunitu, pretože neakceptujú konverziu, ani manželstvo s inými náboženstvami. "To udržuje naše duše pokojné a to znamená, že sme schopní ustáť čokoľvek, čo nám príde do cesty. Bez hlbokých koreňov strom čoskoro spadne. Rovnako je to aj s jezidizmom," dodáva Edee Mahmood.