Existencia dvoch štátov v našej blízkosti je v ohrození, v oboch prebieha vojna o teritoriálne a fyzické prežitie: Volajú sa Ukrajina a Izrael

Teoreticky lepšie je na tom Ukrajina. Od r. 2014, keď sa Rusko vojenským prepadom Krymu. Lenže na svojich západných hraniciach má Ukrajina štáty, ktoré ju podporujú alebo na ňu aspoň nezaútočia. Rusko na polostrove dokonca usporiadalo referendum o pristúpení k ruskému koloniálnemu impériu. Veľmi sa to podobalo na „ľudové hlasovanie“ po útoku nacistického Nemecka na Rakúsko v roku 1938.

Vtedy sa tiež drvivá väčšina Rakúšanov rozhodla pre anšlus k Nemecku a mnohí to možno mysleli aj vážne. Po okupácii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 v bývalom Československu sa v niekoľkých parlamentných voľbách v pomere 99, 99% hlasujúcich občania Československej socialistickej republiky tiež unisono hlásili k okupácii vlastnej krajiny, ku kolaborantskej Komunistickej strane Československa a vyjadrovali tak vďaku za bratskú pomoc, ktorú sovietski vojaci poskytli neskôr dosadenému vedeniu KSČ. A niektorí to tiež mysleli vážne. Ibaže Krym bol len zahrievacím kolom, 22. februára 1922 Rusko zaútočilo z východu, severu aj juhu na „zvyškovú Ukrajinu s cieľom vymazať ju z mapy sveta," ako sa neskôr priznalo.

V Izraeli je to zložitejšie

„Bleskové vojny“ susedov sa nevydarili ani na Ukrajine po 22. februári, ani v Izraeli po 7. októbri 2023 v Izraeli. Útočníci však po sebe zanechali neskutočné zverstvá na miestnych ľuďoch, Ukrajinci si držia za cenu obrovských strát štyri pätiny územia, zo zvyšku ich vyhnali, z južného Izraela ich vyhnali úplne, aj keď ho nedobyli, len rozbili a vyvraždili, čo sa dalo. Oba štáty však majú niečo spoločné: Ich nepriatelia tvrdia, že nemajú právo na existenciu a že je nutné ich zničiť. Predstava, že Ukrajinci si po niekoľkých storočiach boja za nezávislosť nechajú svoj štát vziať je rovnako smiešna ako tvrdenie, že Židia sa po dvoch tisícročiach ponižovania, vyvražďovania v moslimských a napokon v európskych krajinách vzdajú svojho znovunabudnutého historického územia, z ktorého im ešte kus (Samáriu a Judsko) kolonizujú.

Šance Židov na prežitie sú zdanlivo lepšie ako možnosti Ukrajiny

Izrael nemá žiadne prírodné bohatstvo, ktoré by mohol drancovať tak, ako to robia niektoré arabské krajiny alebo trebárs Venezuela. Zdroje fosílnych palív sú zanedbateľné, z nerastov vyváža tak maximálne fosfát, nerasty ako soľ a mangán sa na svetovom trhu nedajú so ziskom predávať. O bohatstve Ukrajiny v oblasti obilovín sa mu môže len snívať. Ak je Ukrajina (iste, vrátane Krymu) územne asi dvanásťtkrát väčšia ako Slovensko, Izrael by sa do Slovenska zmestil trikrát, pričom dve tretiny medzinárodne uznávaného židovského štátu územia zaberá púšť. 

Napriek tomu má Izrael – napriek svojim bezpečnostným zraniteľnostiam – skúsené a moderné ozbrojené sily aj neoceniteľný zdroj odstrašenia – jadrové zbrane. Na zemi, vo vzduchu aj v ponorkách. Zlomiť taký národ teda nebude jednoduché, aj keď tzv. mierové zmluvy s Egyptom a Jordánskom môžu mať už zajtra nulovú hodnotu.

Izrael má navyše niečo, v čom pred vyspelým svetom neustále zvyšuje svoj náskok. Má vysoko kvalifikovaných ľudí, teda mozgové kapacity. V počte patentov aj nobelových cien na počet obyvateľstva zaujíma jednoznačne prvé miesto. Jeho zdrojom bohatstva vzhľadom na tvorbu HDP sú – bez udania poradia – odbory ako elektronika, elektrotechnika, robotika, komputeristika, medicína (tu dominujú izraelskí Židia), farmácia (tu dominujú izraelskí Arabi – nie preto že by tam Židov diskriminovali, ale preto, že Arabi sú v tomto odbore úspešnejší a Izrael je výkonnostná spoločnosť), zdravotné pomôcky, ďalej export moderných vojenských technológií, vývoz už zastaranej vojenskej techniky do krajín, ktoré nepodliehajú embargu spojencov alebo OSN, cestovný ruch (príjmy z neho sú v obdobiach bezpečnostných ohrození ako dnes, po 7. októbri 2023, na bode mrazu, umelé zavlažovanie a odsoľovanie morskej vody, príspevky z diaspóry (t. j. je od Židov žijúcich v zahraničí, ktorí dávajú pre Izrael 10% zo svojho príjmu). 

Za a proti

Keď zoberieme do úvahy, že Izrael vydáva obranu okolo 10% HDP, že v židovskom štáte existuje dlhá povinná vojenská služba pre mužov aj ženy a všetci bojaschopní obyvatelia sú pravidelne povolávaní na niekoľkotýždňové vojenské cvičenia aj v časoch mieru, čo znamená ich stiahnutie z ekonomického života, potom sa má Izrael čo oháňať. Napriek tomu sa do neho ročne presťahuje viac ľudí, než koľko z neho odchádza, ale aj potom väčšina z nich posiela do krajiny dobrovoľný „desiatok“. Izrael sa navyše teší veľmi priaznivému prirodzenému prírastku obyvateľstva, najmä vďaka ortodoxným a ultraortodoxným židovkých rodinám. 

To je v príkrom rozpore s mínusovou populačnou krivkou na Ukrajine, ktorú pritom len za ostatné desaťročie opustila takmer štvrtina obyvateľstva, teda približne desať miliónov. Iste, mnoho z nich, ktorí sa mohli preukázať židovským pôvodom, zamierili práve do Izraela, kde vďaka zákonu o „práve na návrat“ automaticky získavajú občianstvo a hoci sú v prvom období po príchode oslobodení od vojenskej služby, väčšina z nich do nej nastupuje okamžite po dobrovoľnom základnom výcviku.