Povedzme si hneď na počiatku. Začína sa jar 2024 a Organizácia OSN (vôbec nehovorím o jej Valnom zhromaždení) je tá posledná inštitúcia, ktorá by nejaký konflikt dokázala preventívne vyriešiť. Možno jej posledné veľké gesto ukázala pri povolení vojenskej operácie pri prepade Južnej Kórey severokórejskym režimom v roku 1950, lenže vtedy Čínu v Bezpečnostnej rade OSN nezastupovala Čínska ľudová republika, ale stále ešte Čínska republika, teda Taiwan..
..Sovietsky zväz sa na hlasovaní v BR OSN na protest proti účasti bezvýznamného ostrova, ktorý stále medzinárodne zastupoval Čínu nezúčastnil a umožnil tak tomuto zvrchovanému orgánu Organizácie spojených národov označiť útok Severnej Kórey proti jej bratom na juhu za agresiu. Iba preto sa odvtedy vojna proti komunistom (masívne podporovaných Sovietskym zväzom a kontinentálnou Čínou) označovala ako niečo, čo je v súlade s medzinárodným právom.
Áno, dnes máme 13. marca 2024 a v telese pätnástich členských krajín OSN, z ktorých piati disponujú právom veta, môžete ťažko očakávať, že útočník (Ruská federácia) bude hlasovať proti sebe a označí sám seba za agresora. Euroatlantickým svetom už dva roky otriasa rusko-ukrajinská vojna a je otázka, či je možné považovať to za vážnu globálnu, nielen európsku hrozbu. Kvázi neutrálne krajiny ako Fínsko a Švédsko (ako členovia EÚ už neutrálne neboli) to po skúsenostiach s imperialistickým Ruskom a jeho nástupcom okamžite pochopili ako hrozbu a s obrovskou podporou svojich vlád, parlamentov a verejnej mienky bleskovo požiadali o členstvo v „agresívnom pakte“ s názvom Severoatlantická aliancia – NATO.
Pred pár dňami sa chronicky neutrálna krajina Švédsko stala (krátko po Fínsku) 32. členom tohto medzivládneho (teda nie nadnárodného) zoskupenia. Obe severské krajiny ukázali Rusku, že pretrvávajúce ruské ilúzie o tom, že je možné donekonečna znásilňovať a porušťovať okolité národy znamená ísť hlavou proti múru. A ak sa o to pokúsite, tak za cenu celosvetového konfliktu..
Iné konflikty radšej ani nevnímame (máme svoje deti, športové aktivity, svoje diskotéky, svoje rodiny, svoje výplaty, svoje záhradky, svoje problémy s infláciou, svoje diagnózy a dôchodky). Vojnu v Pásme Gazy radšej hodíme na hlavu Izraelčanov (dvojštátne riešenie a bude pokoj), Jemen nás začne zaujímať až potom, keď uzavrú Suezký prieplav a zdražia potraviny, mäsiarskym výčinom revolucionárov v Demokratickej republike Kongo nevenujeme už žiadnu pozornosť, mafiáni na Haiti nech sa povraždia navzájom, za to my nemôžeme, na Kube nech sa rozpúta hladomor, my tam lietame len do dobre zásobovaných a režimom chránených letovísk.
Ibaže by sme si mali ako konzumní Európania uvedomiť, že vojny vo svete nabrali na intenzite, sú zamotanejšie a komplexnejšie a trpí a umiera pri nich čoraz viac ľudí.
Už ani nevnímame ranné správy oznamujúce, že ruské raketky alebo drony „vyčistili“ nepriateľské objekty v Donecku, Záporoží alebo v regióne Odesy. Občas sa im podarí trafiť aj do panelákov a každý hlásia zopár ľudských obetí. Ale to sme predsa zažívali aj pri vojnách v bývalej Juhoslávii. Sarajevo, Vukovar, Dubrovník. A nakoniec Sarajevo, Sebrenica a Kosovo.
Nastoliť mier bude ťažké. Ukrajinci už ťažko zabudnú na Buču, Mariupol, Bachmut . Balkánske nátury sú ešte zložitejšie a pomstychtivejšie. Srbi, podobne ako Rusi, by so sebou mali niečo robiť. Nakoniec, Francúzom a Nemcom sa to podarilo. Lenže tu narážame na zradný faktor etnického pozadia dejín. Máme už takmer jar roku 2024 a rusko-ukrajinské vzťahy sa možno ešte dajú urovnať. Chce to však ospravedlnenie Moskvy, zaplatenie odškodného za obete na ukrajinskej strane a exemplárne potrestanie pôvodcov ruskej agresie. Čo taký „Petrohradský tribunál“? Lenže to by Rusko muselo najprv prehrať vojnu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies