FOTO Tokio: Automat na použité nohavičky a iné japonské špeciality

Ocitnete sa uprostred akéhosi šialeného víru starodávnej kultúry a hypermoderného sveta, kde pokojné budhistické chrámy v parkoch striedajú futuristické mrakodrapy všetkých tvarov alebo bizarné sexshopy a karaoke bary v blikajúcej neónovej džungli, kde sa každodenná realita prelína so svetom komiksov, manga hrdinov, kde tradičná japonská slušnosť a tvrdá disciplína chodia ruka v ruke s nekonečným liberalizmom. V jednej z najväčších metropolitných oblastí našej planéty, ktorú obýva zhruba štyridsať miliónov ľudí, pričom samotné mesto Tokio ich má okolo pätnásť miliónov, máte pocit, že ste v jednom z najčistejších a najbezpečnejších kútov sveta. Ak vám náhodou na ulici alebo v obchode v nepatrnej chvíli spadne peňaženka, aspoň traja sa po ňu skláňajú na zem, aby vám ju ako jej majiteľovi čestne vrátili... Všetky tieto extrémne protiklady vytvárajú unikátny, harmonický obraz japonskej kultúry, vďaka ktorému si toto mesto zaručene obľúbite. 

O jedenástej večer volám kamarátovi:

- Ahoj, ideš so mnou na šesť dní do Tokia?

- Ty si zošalel?

- Spiatočná letenka stojí 350 eur...

- ...

Asi o mesiac neskôr stojíme piati, čo sme v danú noc zošaleli, vo fajčiarskej kabínke pred východom medzinárodného letiska v Tokiu a ospalí po šestnásť hodinovej ceste lúštime „návod na fajčenie“, ktorý je vylepený na stene búdky. Okrem iného v ňom píšu: „Chodíte medzi ľuďmi a v ruke máte otvorený oheň s teplotou 700 stupňov. Ak fajčíte na ulici, dbajte na to, aby ste mali zdvihnutú ruku, aby ste nedymili deťom do tváre.“ Nasleduje niekoľko kresieb, ako obchádzať na ulici s cigaretou v ruke nefajčiarov. Po krátkom uvážení hasíme a vyrážame do mesta.

Podľa mapy sme vybrali hostel, ktorý sa nachádza neďaleko cisárskeho paláca vo štvrti Jinbóchó, blízko centra. Obavy, že sa „stratíme v preklade“ ako v známom filme „Lost in Translation“, nás na istý čas opúšťajú, pretože všade na uliciach či v mestskej hromadnej doprave sú popri japonských aj anglické názvy, čo však neznamená, že sa v Japonsku po anglicky naozaj dohovoríte. Ak vás náhodou zradí mapa uprostred mesta, je skutočný problém nájsť človeka, ktorý hovorí niektorým cudzím jazykom. Napriek tomu, že vám nerozumejú prakticky ani slovo, chcú pomôcť za každú cenu a táto snaha im občas spôsobuje obrovský stres. Je to preto, lebo musia spĺňať isté štandardy správania sa v spoločnosti, nie preto, že si cudzincov na ulici tak obľúbili. 

Už pri prvej prechádzke po meste stretávame rôznych komiksových manga hrdinov, ružové lolity, gotických rockerov, dievčatá oblečené ako prostitútky a ešte niekoľko neidentifikovateľných módnych kreatúr. Po čase však zistíme, že tieto módne šialenstvá sú úplne bežné, pretože napríklad rozprávkoví hrdinovia sú v Japonsku veľmi obľúbení, vytvárajú zvláštny „folklór“ a ľudia sa na nich chcú podobať. V obrovských nákupných domoch, hlavne vo štvrti Shibuya a Shinjuku, sú na každom poschodí iné ponuky oblečenia a doplnkov, od tradičných japonských cez manga postavičky až po drsný punk. Fantázii sa v Japonsku medze nekladú naozaj v ničom a to platí predovšetkým pre módu. Luxusné svetové značky majú svoje butiky na každom rohu, bulvár Ginza, ktorý je považovaný za najdrahšiu ulicu v Ázii, ponúka tie najexkluzívnejšie značky. V Japonsku si na originalitu naozaj potrpia, nosiť „fejkové“ značky je verejnou hanbou a veľmi ľahko sa vám môže stať, že vaši priatelia vás kvôli falošnej „Vuittonke“ vylúčia z ich kruhu. Z priemerného japonského zárobku si však tieto luxusné márnotratnosti bez problémov zakúpite.

Cestujeme po meste väčšinou metrom a ja mám pocit, že obrovské podchody a podzemné stanice vytvárajú druhé mesto pod zemským povrchom. Vedľa vás spia ľudia v metre posediačky, ale aj postojačky, čítajú komiksy, alebo hľadia do svojich telefónov, ale hlavne panuje ticho. Neskôr si všimnem nápis, ktorý káže ľuďom, aby sa počas cesty medzi sebou nerozprávali a netelefonovali, aby tým nerušili ostatných cestujúcich. Vedľa mňa sedí, či skôr hlboko spí mladá elegantná dáma, v jednej ruke má mobil, v druhej otvorenú kabelku za niekoľko tisíc eur, ktorá teda naisto nie je falošná, na nohe má vysoké opätky asi o dve čísla väčšie, priviazané na chodidlách červenou stužkou a veľkou mašľou... Pozerám na spiacich spolucestujúcich a premýšľam, odkiaľ a kam smerujú. Spia, mimochodom, všade – v parkoch na lavičkách, v baroch, v nákupných centrách aj na ulici, starí aj mladí, v kravate aj v teplákoch. Sú zrejme prepracovaní a na smrť vyčerpaní. Každý druhý človek má na tvári rúško, aké všetci dobre poznáme vďaka turistickým skupinám u nás. Nie však preto, aby sa nenakazili od ostatných, práve naopak, aby nenakazili oni vás v autobuse alebo na ulici, keď sú nachladnutí, alebo majú inú chorobu. Spomeniem si na taký poriadne preplnený bratislavský trolejbus... Ak si náhodou vyfúkate nos na verejnosti, nečudujte sa, že sa tu stanete stredobodom pozornosti. V Japonsku je to rovnako nechutné, ako keby ste sa povracali uprostred reštaurácie.

K turistickým lákadlám patrí nepochybne „tokijská eiffelovka“ alebo Tokio Tower, ktorá je vernou kópiou tej francúzskej. Okrem nádherného výhľadu na celú metropolu tu nájdete kaviareň, rôzne obchodíky so suvenírmi alebo múzeum voskových figurín. Japonci totiž milujú európsku kultúru aj gastronómiu, a preto je v meste kopec talianskych reštaurácií, kaviarní a francúzskych cukrární, až sa čudujete. Keby ste si však chceli pochutnať na tradičnom japonskom jedle, určite stojí za návštevu najväčší rybí trh na svete, Tsukiji. V skorých ranných hodinách tu podľa tradičných rituálov krájajú obrovské tuniaky a iné morské plody, živé aj mŕtve, z ktorých sa o pár hodín neskôr vyrába to najlepšie sushi a mnoho vynikajúcich japonských špecialít.

Čo sa týka rýchleho občerstvenia, môžete si kúpiť v automate všeličo možné – od sendvičov až po hotové jedlá. Presne tak, vhodíte mince a vyskočí vám napríklad rezeň s ryžou! To všetko, samozrejme, dôkladne pripravené a zabalené. Farebných automatov na nápoje, cukrovinky a iné jedlá je neúrekom, striehnu na vás na každom rohu, podobne ako sushi bary vo veľkosti stánkov PNS-ky. Občas som mal pocit, že sa tam zo mňa zmestí iba polovica, hoci mám naozaj iba pár kíl navyše.

Keďže počas mojich ciest je lokálna gastronómia vždy na prvom mieste, asi okolo ôsmej ráno už sedíme v sushi bare na spomínanom rybom trhu Tsukiji. Pri oválnom pulte pred nami bežia na páske dookola na drobných tanierikoch rôzne druhy morských maškŕt a my máme dojem, že tu funguje samoobsluha, pustíme sa preto do nenásytného raňajkovania. „All you can eat“ to teda nebude!“ presviedča ma kamarátka a keďže nás pri konzumácii nikto nekontroluje, začíname čestne rátať a ťahať čiarky na papierik, kto koľko kusov zjedol. Po signále, že chceme zaplatiť, sa objaví slečna s akýmsi scannerom v ruke, odfotí si tanieriky a v sekunde ukáže prstom na sumu na displeji, nech sa nám páči. Papieriky s čiarkami schovávame a nechápavo pozeráme na seba, čo „sme to za“ a „či nám akože“... Sme predsa v Japonsku. Podobná situácia sa vám môže stať aj na niektorých toaletách, ak nemáte základné počítačové vedomosti. Na stene vedľa misy nájdete displej s tlačítkami a so znakmi, ktoré vám nič nehovoria. Môžete si nimi napríklad vyhriať dosku, pustiť hudbu, umyť sa zozadu aj spredu a keď máte šťastie, podarí sa vám spláchnuť aj bez toho, aby ste sa kompletne osprchovali.

Po prechádzke v meste ma občas v nečakanej chvíli šokuje okrem iného aj výklad s erotickými pomôckami alebo s pornofilmom, ktorý je jemne cenzurovaný – sme predsa na verejnosti. So sexuálnou posadnutosťou sa stretávate na každom kroku, vedľa sushi barov či potravín bežne stojí obrovský sexshop, alebo skôr nákupne centrum s výkladom, do ktorého sa jednoducho musíte pozrieť. Bezhraničná perverzita vám miestami doslova vyráža dych, nehovoriac o automate na použité ženské nohavičky a plagátoch, ktoré hraničia s pedofíliou. Áno, automat, ktorý namiesto cukríkov vydáva za sumu približne 5 eur v malej plastovej loptičke použité gaťky. Dámy nájdu aj zberné miesta, kde sa môžu zbaviť svojich použitých odevov. Vo štvrti Kabukichó sa koncentrujú bordely, pornokiná, sexshopy zamerané na rôzne fetiše, pofidérne herne a bary, v ktorých sa sexuálnym chúťkam nekladú žiadne, ale naozaj žiadne medze.

Existujú aj výrazne slušnejšie zábavné podniky, zamerané napríklad na karaoke, ktoré je v Japonsku pomaly národným športom. My sme zašli do herne, hoci si dodnes nie som celkom istý, či to miesto môžem tak nazývať. Predstave si obrovskú zafajčenú miestnosť s neónovými svetlami, v ktorej stoja v radoch automaty podobné práčkam. Presne také veľké, s guľatým sklom a s tlačidlom. Vidíte, že za sklom vo vnútri niečo skáče... Pred každým automatom sedí muž v obleku alebo aspoň elegantne oblečený, v jednej ruke má cigaretu, druhou rukou búcha na veľké tlačidlo, hučí techno hudba a medzi nimi chodí ďalší muž v obleku s mikrofónom v ruke, ktorý ich nahlas podporuje v hre ako na nejakom zápase. Nie sú to výherné automaty, je to iba „relax“. Sedíme, pozeráme, skúšame odhadnúť, o čo asi ide, fotenie je zakázané, vzdávame to. V tejto chvíli mi asi prvýkrát napadne, že sa zrejme v ničom nelíšime od japonských turistov v Bratislave, ktorých zoberú na obhliadku Petržalky alebo vystúpia na Hlavnej stanici a prosto nerozumejú...

Ak by ste po týchto zážitkoch zatúžili po duchovnom odpočinku, zájdite do štvrte Asakusa, ktorá dýcha históriou. Nájdete tu veľké trhovisko so stánkami, kde predávajú rôzne tradičné, ručne vyrobené predmety, bábiky, suveníry a všeličo možné od výmyslu sveta, ale sú tu aj stánky s chutnými jedlami, napríklad so zmrzlinou s príchuťou sezamu alebo tofu! V nádherných, tajomných svätyniach je plno ľudí, ktorí potichu, s úctou a pokorne kľačiac pred oltárom vykonávajú svoj každodenný modlitebný rituál a ja sa opäť snažím pochopiť túto zvláštnu, až bizarnú dvojtvárnosť, ktorá charakterizuje miestnu kultúru, nám na míle vzdialenú. Po piatich dňoch strávených v meste a po všetkých tých nových vnemoch mám pocit, že som tu strávil minimálne mesiac. Vo fotoaparáte mi pribudlo okolo 3200 fotografií. Na letisku smerom domov si už pripadám ako poctivý „japonský turista“...