Syndróm chronickej únavy – keď mozog je vo večnej pohotovosti

V poslednom čase sa hovorí veľa o čoraz zrejmejšej spojitosti medzi traumatickým detstvom, prežitým emočným či telesným zneužívaním a syndrómom chronickej únavy v dospelosti.

Určité štúdie hovoria až o 6-násobne vyššej pravdepodobnosti vyvinutia chronickej únavy u detí, ktoré neboli dostatočne emočne sýtené, boli odmietnuté, nechcené, nedostatočne im bola vštepená láska, pocit podpory, prijatia, a s tým aj vybudovaný zmysel vlastnej sebahodnoty, sebaúcty.

Je to tak, dieťa, ktoré nepociťovalo dostatočnú stabilitu, bezpečie, samozrejmosť, že k niekomu patrí, niekto je za každých okolností na jeho strane a ochraňuje ho, si so sebou nesie veľa následkov, ktoré ovplyvňujú všetky stránky zdravia, organizmus ako celok.

Mimoriadne takéto stavy zasahujú najmä nervovú sústavu a mozog, pretože ten žije v akomsi stave neustáleho ohrozenia, pohotovosti. Mozog, ktorý je „našponovaný“, v strehu, v očakávaní hrozby, útoku, ktorý berie život skôr ako boj, nepriateľské územie.

Dieťa, ktoré vyšlo z prostredia nedostatočnej emočnej a citovej podpory, alebo priam z prostredia, kde bolo emočne či fyzicky poškodzované, si nenesie so sebou ten pokoj, ktorý mozog a nervová sústava k zdravému vývoju potrebujú. Stále niekde v ňom bliká neviditeľná červená kontrolka „čo ak?...“

Vedci sa zhodujú na tom, že ak existuje jedno konkrétne miesto, kde nám tá výstražná kontrolka nedá spať, je hypotalamus – časť medzimozgu (niekedy nazývaná aj podlôžko), zodpovedná za zlaďovanie jednotlivých systémov a orgánov tela do komplexnej odpovede.

Práve hypotalamus pripravuje všetky časti tela na zvýšenú fyzickú a psychickú záťaž. A v tom je ten háčik. Dieťa, ktoré neprežívalo komfortné, bezpečné a láskavé detstvo, je neustále pripravené na záťaž. Naučilo sa tak. Že sa musí brániť, obhajovať, dokazovať, že musí bojovať o lásku, o prijatie. Je naučené očakávať, že na čokoľvek, čo urobí, príde kritika, výčitky, odmietnutie. Že vlastne nie je prijaté také, aké je.

Takýto stav poškodzuje nielen náš emočný svet, ale aj ten fyzický. Nervová sústava a mozog, vystavené takémuto psychickému tlaku a večnej pohotovosti (že niečo nie je v poriadku a treba byť stále v strehu) sú oslabované, poškodzované, deformované.  Je to, ako keby človek žil v neustálom pocite oranžovej na semafore.

Nie nadarmo sa používa aj výraz „našponované nervy“. Je to stav, v akom žijú mnohí ľudia v dospelosti, ešte dlho rokov po tom, čo zažívali v detstve či v minulosti zneužívanie či iné traumatické zážitky. Ich celá existencia je akoby našponovaná. Ich hypotalamus burcuje neustále celý organizmus do boja, do strehu.

A keďže hypotalamus je svojou činnosťou tesne spojený s hypofýzou, a tá s nadobličkami, zodpovednými za tvorbu a vylučovanie hormónov, slúžiacich na kvalitný chod celého nášho organizmu, „vyplašený“ hypotalamus vlastne pôsobí na nekomfort celého tela. A tým spôsobuje chronickú únavu.

Je to vlastne stav, pri ktorom niekedy nevieme presne povedať, čo konkrétne nás trápi. Ťažká hlava, ťažké ranné vstávanie, málo energie a chuti do života, akási hmla v mozgu, málo nadšenia, čerstvých nápadov, radosti... Ťažký krok, ťažké nohy, chrbát, a naopak – príliš ľahký spánok, po ktorom neprichádza únava.

Akoby sme niesli bremeno celého sveta. Akoby život bol bremenom. S ktorým treba neustále na všetkých frontoch bojovať. Presne to mi raz ukázal Boh v modlitbe, keď som sa ho zúfalo pýtala – „Prečo som stále taká unavená?!“ Okamžite som v predstavách dostala ako odpoveď obraz mozgu. Môj mozog, bol ako keby celý v kŕči, zvraštený, zamračený, rozlietaný na všetky strany.

 Vynervovaný, v panike. Čo všetko musí stihnúť, zvládnuť, vykonať, dokázať... Čo všetko sa od neho očakáva, aby naplnil, odčinil, aby si odpracoval. Aby si odpracoval svoju hodnotu. Svoj nárok žiť. Môj nárok žiť, existovať tu, na tomto svete. Vyčísliteľný len nekončiacim sa zoznamom dokonalých výkonov...

To všetko v pocite, že je na to všetko sám. Že sme na to celkom sami, môj mozog a ja. Že sa nikto nezaujíma, nikto neistí chrbát, nikto nie je na mojej strane. Naopak, každý očakáva moju najmenšiu chybu, zlyhanie, pád, po ktorom príde výsmech, výčitky, vina, odmietnutie. Samota...

Takto nejako naozaj funguje a „cíti sa“ mozog človeka, ktorý bol postihnutý komplex traumou a naučil sa žiť vo funkcii večnej pohotovosti. Cesta naspäť existuje. No je rovnako komplexná a dlhodobá, ako problém, ktorý takýto stav spôsobil.

Keď človek vie, aké podmienky a klamlivé presvedčenia v minulosti boli príčinou jeho dnešnej zdravotnej situácie, musí sa pomaly a trpezlivo začať učiť žiť nie v strehu, ale v spočinutí. Uvoľniť ten kŕč. Vedieť spomaliť, ukočírovať a upokojiť svoje myšlienky, ktoré sú často nekoordinovaným behom divokých mustangov.

Prioritou pri takýchto stavoch je vedieť prežívať tento moment, túto minútu. Viac byť ako konať. Vnímať svoje pocity, potreby, naučiť sa viac manažovať svoju energiu ako čas (teda nie koľko vecí musím stihnúť za deň, ale čo potrebuje, zvláda moje telo, psychika, myseľ, duša...). Nesmierne dôležité je vedieť zdravo oddychovať, dopriavať mysli kvalitné momenty radosti, zábavy, rozptýlenia, potešenia.

Pre takýchto ľudí je tiež alfou a omegou pocit bezpečia. Mali by sme byť veľmi prieberčiví vo vzťahoch, aby náš mentálny svet tvorili ľudia, ktorí nás akceptujú, podporujú, chcú naše dobro, inšpirujú, motivujú, môžeme byť pri nich autentickí, úprimní.

Náš mozog jednoducho potrebuje prejsť z módu dokazovania druhým, že si tu zaslúžime byť a odpracovávať si svoju hodnotu do pocitu, že sme tu boli stvorení z jedného skvelého a výnimočného dôvodu. Že našou úlohou je dobrať sa k tomu, kým skutočne sme, v plnej kráse. Naučiť sa z toho tešiť a byť vďační.

A fakt, že sme mohli vstať do nového dňa brať ako privilégium, nie ako ťarchu s miliónom ďalších povinností. Neodpracovávať si svoju existenciu, ale žiť. S plným nádychom, radosťou a vedomím toho, že nás stvoril a dal tu na zem Ten, čo stvoril celý vesmír...