Svet v v žiari stredovýchodného konfliktu. Rusko a Fínsko sú jeho súčasťou

Pomsta Ruska

Kremeľ pení bezmocnosťou, posiela tam žiadateľov o azyl z krajín Stredného východu, aby svoju bývalú „deržavu“ oslabil. Nešetrí vyhrážkami na adresu svojej bývalej kolónie. Lenže Fínsko sa bráni, zatiaľ nevojensky. Jednoducho uzavrelo hraničné prechody s Ruskom. A cez fínske jazerá a mokrade sa zúfalci zo Stredného východu dostávajú ťažko. Rusko si to už ako Sovietsky zväz vyskúšal v „zimnej vojne“ v roku 1940. V jeho hľadáčiku sú aj Lotyšsko a Estónsko, štáty s vysokým počtom  príslušníkov ruského etnika. Ibaže aj tam má Kremeľ po chlebe, ibaže by chcel rozpútať ďalšiu svetovú vojnu.
 
 
Ruský prezident Vladimír Putin napriek tomu cez víkend oznámil vytvorenie nového, šiesteho vojenského okruhu pre Petrohrad (tak takto hanebne nám v referende občania tohto mesta premenovali Leningrad). Rusko sa však tvári, akoby už vyhralo tretiu svetovú vojnu, konflikt v Gaze a zločiny palestínskych ozbrojencov aspoň na chvíľu zakryl zverstvá ruských kománd na Ukrajine. Ale až také jednoduché to s „dodávkami“ blízkovýchodných imigrantov do Fínska nie je. 
 
Hraničné stĺpiky vo výške mužov označujú približne 1300 kilometrov dlhú fínsko-ruskú hranicu, na fínskej strane sú pruhované modro-biele, na ruskej strane sú červené a zelené. Najdlhšia časť je nespevnená. Len na juhu sa vysokou rýchlosťou rozširujú úseky dlhé až 260 kilometrov. Do plotov a ochranných systémov sa od začiatku útoku Ruska na Ukrajinu investovalo už okolo 200 miliónov eur. Nie sú to svetoborné sumy, ale slúžia ako varovanie. Majú eliminovať to, čo sa nazýva „zelená hranica“ – možnosť nekontrolovaného prekračovania hraníc.

Aký súvis majú dve v súčasnosti najviac sledované vojny – Ukrajina a Gaza

Tretia ruská invázia (po Kryme a Donbase) a vstup Fínska do NATO zmenili po desaťročia prevažne uvoľnenú zónu líniu medzi Ruskom a Západom. Maďarského premiéra Orbána povzbudila v nádeji, že povojnové hranice v Európe sú nie sú nedotknuteľné a iste, začalo sa šermovať aj s moslimsko-židovskými hranicami. Svet je opäť v pohybe a týka sa to aj nášho starého sveta. Väčšina pozorovateľov predpokladá, že ruské vedenie so vstupom Fínska do NATO nepočítalo. Len väčšina Izraelčanov sa pre zmenu domnieva, že na útok ozbrojencov z Gazy Jeruzalem mal a musel rátať. Benjamina Netanjahua to asi bude stáť premiérsky krk.
 
Ani Kremeľ netápe práve v istote. Zatiaľ zjavne nevie, ako sa k nevydarenej invázii proti Ukrajincom postaví a obáva sa oznámiť vlastnému obyvateľstvu, že najväčší štát sveta sa nachádza vo vojne a koleduje si o celosvetový konflikt. Ruských občanov luxusných štvrtí Moskvy to nemusí zaujímať. Žijú si dobre a na ukrajinský front povolávajú v prvom rade príslušníkov neruských menšín. Ruský prezident pred niekoľkými dňami oznámil vytvorenie nového, šiesteho vojenského okruhu pre Petrohrad a to na úkor predchádzajúceho západného vojenského okruhu. A je to preto smiešne. Ak má Rusko nejaké bezpečné hranice, tak sú to práve hranice s členskými krajinami NATO. Aspoň sa nepamätám, že by nejaká členská krajina NATO zaútočila na Rusko.
 
Rusko zároveň testuje fínske odhodlanie. Od septembra do novembra sa výrazne zvýšil počet žiadateľov z Afriky a islamského sveta, ktorí prekročili fínske hranice z Ruska. Títo migranti využívali oficiálne hraničné priechody (Fíni ich teraz uzavreli), hoci nemali žiadne povolenie na legálny vstup. Ruskí pohraničníci im v tom nebránili. Pašovanie ľudí do nepriateľského štátu je forma hybridnej vojny. Rusi tento spôsob boja tradične ovládajú. Do Ruska nikto nechce, ani imigranti zo Stredného východu. Každý – okrem tých spomínaných miliardárov z Moskvy – chce von. Od piesní Vladimíra Vysockého sa toho veľa nezmenilo.