ROZHOVOR s Barborou Švidraňovou: Pri speve som sama sebou

Baška, stíhame predstavenie?

Ale áno, toto je bežné. Nerada chodím na poslednú chvíľu a bratislavská doprava je často nevyspytateľná.

Šoféruješ temperamentne, ale cítim sa pri tebe bezpečne.

Ďakujem! Som dobrý šofér a rada jazdím, niekedy je to aj relax. Nemyslím tým túto zápchu...

O hercoch sa hovorí, že majú „kočovnícky život“. Na teba to platí asi dvojnásobne...

Áno, dosť veľa času trávim v aute, v poslednom období lietam hore-dole po celom Slovensku, hlave medzi Žilinou a Bratislavou, ale baví ma to. Teraz mi naozaj nehrozí žiaden stereotyp, dúfam, že to tak aj ostane. Samozrejme, človeka to občas vyčerpá, ale zároveň ma to stimuluje a nabíja energiou. Bežne som o piatej ráno točila seriál, potom som mala skúšku v divadle, poobede fotenie, večer  predstavenie alebo koncert...

Ako dlho sa dá zvládať takéto tempo?

Nie dlho, ale zase - ja vydržím fakt veľa. Pri takejto záťaži väčšinou po dvoch mesiacoch potrebujem pauzu, dám si pár dní voľna a potom znovu. Asi som trošku aj workoholik, ale moja práca je moje hobby, navyše od divákov dostávam toľko pozitívnych reakcií, že ani necítim únavu.

Nedávno si mala premiéru v Radošinskom naivnom divadle. Majú úplne inú poetiku, ako má napríklad Mestské divadlo v Žiline, kde si bola členkou súboru. Je to dosť výrazná zmena.

Áno, ale už istý čas som túžila po zmene. V Žiline mi bolo dobre, mohla som si tam vyskúšať niekoľko žánrov, rada sa tam vraciam. Radošinské naivné divadlo sa mi vždy páčilo, na Slovensku je to niečo absolútne jedinečné, veľmi ma potešilo, keď ma oslovili.

V inscenácii RND Zmiešaná štvorhra stvárňuješ Želmíru Bočánsku, dedinskú zlatokopku, ktorá túži občas aj po láske. Neškatuľkujú ťa do postáv týchto frivolných žien?

Dúfam, že nie. Mrchy sa hrajú dobre, ale ľuďom, ktorí nevidia do môjho súkromia, sa ťažko vysvetľuje, že v skutočnosti taká nie som. V divadle som si vyskúšala rôzne postavy žien, v seriáloch som bola zatiaľ vždy taká „ľahšia“ povaha a práve v tejto polohe ma videlo najviac ľudí.

Ja som ťa videl aj spievať a vtedy sa mi zdalo, že pozerám na úplne inú Barboru Švidraňovú.

Áno, chvalabohu, mám ešte spev, pri ktorom môžem naplno prejaviť svoju osobnosť, čo si myslím, čo cítim, kto naozaj som... Na koncerte, pri speve som sama sebou a je to úžasný pocit.

Výrazne sa profiluješ aj ako speváčka. Máš vlastnú kapelu a spolupracuješ ešte s dvoma, aby nebolo málo...

Áno, dokopy spievam v troch kapelách. Koncertujem so skupinou Funkiez, kde zastupujem speváčku a čerstvú mamičku Sašu Okálovú. Už asi dva roky spievam v kapele môjho kolegu, herca a režiséra Mila Kráľa v Milo Kráľ Band  s ktorým chystáme druhú spoločnú platňu, no ale moja najväčšia láska je samozrejme moja kapela Basie Frank Band. Snažíme sa preraziť vlastnou originálnou tvorbou a tiež chystáme debutový album.

Žánrovo sú to tri rozdielne veci, Funkiez hrá klasické funkie, Milo Kráľ je lyrickejší a Basie Frank Band je skôr náročnejší pop. Videl som všetky tri koncerty a na každom si pôsobila nesmierne prirodzene.

To asi preto, lebo všetky tieto žánre sú mi blízke. Na metalovom koncerte by som už asi nebola taká prirodzená... A vlastne, ktovie, ešte som to neskúšala! Ale funkie ako také mám veľmi rada a spievať s Funkiez je pre mňa pocta!  Rada by som bola univerzálna speváčka. Nedokážem zaspievať všetky žánre, ale človek sa celý život má čo učiť a ja by som toho chcela vedieť čo najviac. Nemám pocit, že by som hrala s kapelou nejaký náročný pop. Nesnažím sa robiť tuctovú hudbu, to je pravda. Je to pop, ale vychádza z funku, soulu, rnb a v niektorých skladbách sa objavia aj jazzové prvky. Poslucháči sa nemajú čoho báť, nechcem sa hrať na pseudoumelkyňu, ktorá tu bude pretláčať nejakú brutálnu avantgardu... Chcela by som, samozrejme, aby sa naša hudba dotkla čo najväčšieho počtu poslucháčov, ale nie za cenu kvality.

Ako vznikajú pesničky Basie Frank Band? Sama si píšeš texty? Tvoj Brat Šimon je vraj výborný hudobník.

So Šimonom sme dosť spriaznení aj v hudobnej tvorbe, on väčšinou zhudobňuje moje texty, s chalanmi v kapele dávame dokopy aranžmán a formu celej skladby. Mám ich rada, sú to veľmi dobrí muzikanti. V poslednom čase som už aj ja odvážnejšia, tri skladby z albumu sú moje hudobné nápady. Niekedy vznikne ako prvý text, potom sa snažím vymyslieť melódiu, niekedy to ide naraz, ako napríklad naposledy... O polnoci pred spaním to vo mne zrazu začalo znieť. Vyskočila som z postele, zapísala slová a rýchlo nahrala melódiu na telefón, aby som do rána nezabudla... No a potom tieto „skice“ posielam Šimonovi, ktorý úplne presne vystihne, ako som to počula vo vlastnej hlave. Máme dvanásť skladieb, z toho štyri v angličtine.

Pesnička „Foxie líška prefíkaná“...

Áno, tá je tak trochu neskromne o mne, ale je to recesia, samozrejme. Chceli sme dať tej skladbe ľahkosť a nadhľad. Takisto ako pri Mrche, tá je o mojej televíznej kariére, ktorú sme pred chvíľou rozoberali... Dúfam, že to poslucháči pochopia.

V aute ti hrá nový album Adele, už si ju neraz spievala...

Ja ju milujem! Je mojou veľkou inšpiráciou! Máme rovnaké znamenia a veľmi podobné povahy... Ona prosto nikdy nepotrebovala urobiť žiadne veľké teatro, mať vyzývavé kostýmy, robiť škandály, aby sa stala žijúcou legendou... Veľmi ju za to uznávam. A k tomu je neskutočne pokorná a zároveň vtipná!

V speváckej show Tvoja tvár znie povedome si ju spievala geniálne, veď si aj vyhrala hneď prvé kolo...

Ďakujem! Bolo to pre mňa fascinujúce – pre jej pokoru, majestátnosť, veľkú kultivovanosť a eleganciu pohybov aj celkového prejavu. O speve už ani nehovorím... Ona je fakt jedna z mála poctivých speváčok, ktoré nie sú len umelým, doladeným produktom nahrávacieho štúdia.

A Maťo Ďurinda? Ako si sa cítila v jeho koži?

Imitovať Maťa Ďurindu bolo dosť ťažké, ani nie kvôli spevu, pretože rockeri a špeciálne Ďurinda  spieva dosť vysoko, ale najmä kvôli tomu, že pre ženu je veľmi ťažké eliminovať v sebe jemné, nežné pohyby, aj keď sa veľmi snaží byť „vagabundom“. Okrem toho, ja vôbec neviem hrať na gitare, takže som každý pohyb musela naštudovať ako tanečnú choreografiu. Bola to veľká sranda a gratuloval mi, bol spokojný, tomu sa teším!

Najbližšie ťa čaká Lady Gaga!

Na Lady Gagu sa veľmi teším! Je úplne jedinečná vo svojom umení a to sa mi veľmi páči. Je odvážna, drzá a málokto si uvedomuje, že je to naozaj vynikajúca speváčka a muzikantka. A hlavne ma čaká ťažká choreografia, kde otestujem svoju kondičku.

Vidno, že si tú show naozaj užívaš!

Áno. Formát tej súťaže sa mi páči, navyše je to pre dobrú vec, finančne pomáhame ľuďom, ktorí to potrebujú. A dúfame, že aj ľudia pri televíznych obrazovkách sa pred začiatkom každého pracovného týždňa schuti zabavia a vylepšíme im náladu. Ja v tej relácií zužitkujem všetko, na čom som poctivo pracovala odmalička. Spev, tanec a aj herectvo. Okrem toho je veľmi zaujímavé podrobne študovať prejav tých velikánov, odhaľovať tajomstvo ich úspechu. Mňa to inšpiruje a učím sa nové veci! Pre moju profesiu je to veľká skúsenosť.

Kto ťa inšpiruje zo slovenských interpretov?

Mária Čírová. Majka robí úplne inú hudbu ako ja, ale s rovnakým vnútorným zápalom. Mám ju veľmi rada kvôli jej čistému srdcu, ktoré do svojej hudby dáva. Je to veľká profíčka, výborná klaviristka, speváčka a ešte aj dvojnásobná mamička.

Stále sa ťa boja muži?

Hádam nie, veď aj ty si mi nastúpil do auta! Ja som veľmi nežná žena. Kto ma pozná, ten vie, že vôbec nie som taká dominantná, ako vyzerám. Teda, nie vždy... Možno ich odrádza moja pracovná vyťaženosť alebo svetlá reflektorov. Nemusí byť pre každého príjemné, keď ho spoznajú na ulici... No a potom sú tu samozrejme chlapci, ktorí zbierajú trofeje. S takými zase ja nestrácam čas.

Možno sa boja zaľúbiť sa...

To je dosť možné... Možno sa boja lásky, vieš, takej tej ozajstnej. Ja som buď studená alebo horúca, ale nikdy nie vlažná. Ja nedokážem robiť nič na pol plynu, ani ľúbiť niekoho. Tak ale nie sme všetci rovnakí. Niekto sa zľakne, keď stratí argumenty a niektoré veci si nevie racionálne vysvetliť, alebo má pocit, že bude vyzerať predo mnou zraniteľne. Hovoria na nás, ženy, že sme komplikované, ale z vlastnej skúsenosti si nemyslím, že chlapi majú vo všeobecnosti jednoduchšie povahy.

Sú ješitní?

To by som nerada zovšeobecňovala. Každý by mal pracovať na svojom zdravom sebavedomí. Mužská sila pre mňa nie je v tom, že niekto vyzerá drsne, tvrdo a hanbí sa poplakať si občas. Sila je pre mňa v inteligencii, v tolerancii, vo vernosti, vo vzájomnej úcte a pozornosti. Ja nepotrebujem, aby mi niekto každý deň kupoval kvety. Ale musím cítiť, že ten človek pri mne naozaj stojí, že sa navzájom podporujeme. Inak pri ňom nevydržím.

Naposledy si sa vraj zaľúbila do cestovania. V lete si bola v Thajsku, v Dubaji niekoľkokrát...

Môj najlepší kamarát je cestovateľ, on ma inšpiroval, spolu sme boli aj v Thajsku a plánujeme precestovať celý svet!

To znie dobre, ale v Dubaji si bola už trikrát. Čo ťa láka do tejto arabskej krajiny?

Arábia ma vždy veľmi lákala a keď som tam prišla prvýkrát, mala som pocit, že som tam už bola. Milujem arabskú kuchyňu, tie vône, ktoré sa tam šíria, sú omamujúce... Dubaj je ako také Las Vegas a to, čo dokázali vybudovať za pár desaťročí, je úchvatné. Ľudia sú tam veľmi otvorení.

Aj domáci?

Áno, hlavne domáci! Oni berú úplne normálne, že my, Európanky, sa nezahaľujeme a nepríde mi zvláštne ani to, že arabské ženy sa zahaľujú. Je to ich kultúra. Veľakrát som dostala pochvalu od arabských žien, že sa im páčia moje šaty alebo farba vlasov. Ľudia sú tam pohostinní, úctiví a Spojené emiráty sú veľmi bezpečným miestom.

Kam sa chystáš najbližšie?

Môj kamarát je zaťažený na Brazíliu, určite s ním raz pôjdem tam a v lete plánujeme spolu navštíviť Kubu, to je zase môj cestovateľský sen. Chcela by som spoznať ešte veľa ďalších kultúr, človek sa takto veľmi rýchlo zbaví predsudkov, ktoré v nás vyvolávajú médiá. Veď nie je krásne, že na svete žije toľko odlišných ľudí? Všetci sme si navzájom exotickí na tomto svete. Mali by sme viac cestovať a spoznávať, rozširuje to obzory, rozvíja hodnoty... A všetky tie zážitky a spomienky sú na nezaplatenie.

Dobre vidím, že máš na zadnom sedadle mandaly?

Áno, kupujem si ich už istý čas. Sú to také omaľovánky, veľmi ma to baví. Farby vraj liečia a ešte si k tomu cvičím aj sústredenosť. Pustím si meditačnú hudbu a relaxujem. Potom ich rozdávam ľuďom ako darčeky, nech im prinášajú šťastie.

Ohromné. Takže sa staráš aj o svoj duchovný život?

Musím! Moja práca si to vyžaduje. Treba mať vnútornú rovnováhu. Dokonca mám aj svoju mentorku, takú „duchovnú mamu“. Volá sa Svetlana, veľmi mi pomáha, vďaka nej som zvládla veľa ťažkých životných situácií. Zaujíma ma reiki, chcela by som sa tomu venovať v budúcnosti.

Nebojíš sa, že ťa ľudia nebudú brať vážne?

Báť sa? To nemá žiadny zmysel, ešte ma to nikdy v ničom neposunulo dopredu.

Ani na tvojej facebookovej stránke sa nebojíš prejavovať názor na každodenné dianie v politike alebo v kultúre. Mnoho umelcov to nerobí.

Veď práve, veľa ľudí sa bojí prejaviť svoj názor, alebo ho ani nemá.  My, umelci, by sme mali ľudí aj trochu edukovať, ukázať im nové perspektívy, rozšíriť obzory, názory. Veď o tom je aj podstata divadla,  nastavujeme zrkadlo spoločnosti, ukazujeme rozdiel medzi zlom a dobrom, otvárame v ľuďoch emočné kanály a snažíme sa prebudiť hlbokú empatiu, tak by sme mali aj poukazovať na ilúziu, ktorú žijeme v bežnom živote. Takisto poukazovať na hlúposť, ľahostajnosť, pokryteckosť, strach a iné veci, ktoré nami manipulujú. Ale sme tu aj na to, aby ľudia vďaka nám aspoň na chvíľu zabudli a povzniesli sa nad svoje každodenné starosti. A keď počujete z hľadiska, ako sa ľudia srdečne smejú, až plačú od smiechu, tak to má až liečivé účinky.

Berieš to ako svoje poslanie?

Dostali sme ten dar – byť na očiach, hovoriť k ľuďom, tak by sme mali byť zodpovední a hovoriť im pravdu. Šírenie osvety a lásky nikdy nie je zbytočné.