Pred 140 rokmi vybuchla sopka Krakatoa, nešťastie si vyžiadalo do 40.000 obetí

"Krakatoa sa nachádza v Sundskom prielive medzi ostrovmi Jáva a Sumatra, ktoré sú súčasťou sundského vulkanického oblúka so stovkami vyhasnutých a desiatkami aktívnych sopiek. Príčinou výbuchov sopiek, ale aj ničivých zemetrasení v oblúku Sundských ostrovov je podsúvanie (subdukcia) indoaustrálskej litosferickej platne pod euroázijskú, resp. sundskú dosku. Na geologické pomery je pohyb rýchly, päť až sedem centimetrov za rok. Horniny subdukujúcej platne sa v hĺbke 65 – 130 kilometrov čiastočne tavia a dehydrujú," vysvetlil pre TASR generálny riaditeľ Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied (SAV) Ján Madarás.

Ako objasnil unikajúca voda napomáha tvorbe magmy v nadložnom plášti, ktorá vystupuje k povrchu a ďalej sa vyvíja v spodnej až vrchnej kôre. Výsledkom sú vodou nasýtené magmy andezitového, dacitového a ryolitového zloženia, pre ktoré je charakteristická vulkanická aktivita explozívneho typu (sopečné výbuchy sú spôsobené expanziou pary uvoľnenej znížením tlaku). Výbuchu sopky v roku 1883 predchádzala ešte silnejšia explozívna erupcia v piatom až šiestom storočí nášho letopočtu, kedy vznikla podmorská kaldera až sedem kilometrov široká. Výbuch zničil pôvodnú sopku vysokú asi 2000 metrov. Erupcie okolo roku 1200 a v rokoch 1680 – 1681 už boli slabšie. 

"Dvesto rokov sa vulkán vysoký asi 800 metrov, považoval za vyhasnutý. Bol dobrým navigačným námorným bodom vo frekventovanom Sundskom prielive. Aktivitu Krakatau (v indonézštine) už niekoľko rokov pred výbuchom indikovali početné zemetrasenia, ktoré sprevádzali výstup magmy do podzemného rezervoáru – magmatického krbu. Sopka sa postupne prebúdzala k životu od mája do prvej polovice augusta 1883," priblížil zase vulkanológ SAV Jaroslav Lexa.

Skutočná katastrofa nastala 26. augusta 1883 o 13. hodine mohutnou erupciou, počuteľnou 50 km od sopky, ktorá vyvrhla stĺp pemzy a popola do výšky 27 km. "Erupcia pokračovala ráno 27. augusta medzi 6:30 a 10:50 hod. štyrmi výbuchmi. Z nich najsilnejší o 10:02 vyvrhol pemzu a popol do výšky 80 kilometrov. Bol počuteľný až pri 4800 kilometrov vzdialenom ostrove Maurícius v Indickom oceáne a v Perthe v Austrálii," povedal Lexa. Po pôvodnej sopke ostalo len malé torzo (ostrov Rakata) a 250 metrov hlboká podmorská kaldera. Erupcia vyvrhla okolo 45 km3 materiálu a je zaraďovaná medzi najsilnejšie historické sopečné výbuchy. Príčinou mimoriadnej sily erupcie bola morská voda, ktorá sa po narušení stropu magmatického krbu prvým výbuchom dostala do kontaktu so žeravou magmou v rezervoári a okamžite sa premenila na expandujúcu paru freatomagmatickej erupcie.

"Gravitačný kolaps pemzovo-popolového erupčného stĺpca spôsobil následne vývoj pyroklastických prúdov (turbulentnej zmesi pemzy, popola a plynov), ktoré pri rýchlosti až 100 km/hod dosiahli do vzdialenosti 40 kilometrov. Priamy účinok erupcie nespôsobil vysoký počet obetí. Devastujúci účinok malo cunami, ktoré vzniklo kombinovaným účinkom kolapsu kaldery a pyroklastických prúdov. Na priľahlých častiach ostrovov Sumatra a Jáva vlna výšky až 40 metrov zničila 165 obcí a bola príčinou väčšiny obetí. SO2 a jemný prach rozptýlený v atmosfére následne vyvolal pokles globálnej teploty o 1,2 stupňov Celzia počas piatich rokov," dodal vulkanológ.

Činnosť Krakatoy nie je ani v súčasnosti ukončená. V roku 1927 sa nad morskú hladinu v kaldere Krakatoy vynoril nový sopečný ostrov - Anak Krakatoa (Dieťa Krakatoy). Do roku 2018 sopka narástla do výšky okolo 338 metrov. Po erupcii 22. decembra 2018 sa zosunul nestabilný sopečný kužeľ do mora, čo spôsobilo vlnu cunami vysokú päť metrov a smrť 437 ľudí.

"Dnes je vulkán Anak Krakatau vysoký vyše 150 metrov. Je často vulkanicky aktívny, naposledy v júni 2023. Ničivá hrozba sopky preto nie je zanedbateľná ani po 140 rokoch," povedal pre TASR riaditeľ Madarás. Ako priblížil aj Slovensko formovali pred miliónmi rokov sopky. "Boli ich desiatky a dnes po nich ostali vulkanické pohoria na strednom, južnom a východnom Slovensku. Pred 15 až 8 miliónmi rokov vulkanizmus v Západných Karpatoch patril medzi najaktívnejší v Európe. Bol porovnateľný so súčasnou aktivitou sundského vulkanického oblúka, ale mohutné explozívne erupcie typu Krakatoy v roku 1883, ktoré po sebe zanechali plošne rozsiahle pemzovo-popolové tufy, boli zriedkavosťou," dodal záverom Madarás.