Legendárny choreograf Lúčnice Štefan Nosáľ jubiluje

Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Silné folklórne zázemie rodného kraja rozvinulo jeho vrúcny vzťah k ľudovému umeniu. V rokoch 1947-1953 študoval na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes STU) v Bratislave, kde získal titul stavebného inžiniera. Od roku 1949 pôsobil ako tanečník, postupne umelecký vedúci tanca a choreograf mužskej skupiny Odzemkári, neskoršej zložky Lúčnice. V rokoch 1953–1957 absolvoval odbor choreografia tanca na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972-1992 zároveň aj viedol. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. 

Umeleckým vedúcim a choreografom súboru Lúčnica, ktorý už roky plným priehrštím rozdáva neopakovateľné plody bohatej slovenskej tradície publiku doma i v zahraničí, sa Štefan Nosáľ stal v roku 1951. Na tomto poste ovplyvnil umelecké smerovanie Lúčnice, vytvoril svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov a ich umeleckej javiskovej štylizácie. Pod jeho vedením tancovali stovky tanečníkov a vychoval viac ako tridsať profesionálnych choreografov. Jeho choreografie patria k najvýznamnejším umeleckým výtvorom v oblasti scénickej štylizácie ľudového tanca. Vyznačujú sa rešpektovaním autentickosti folklórneho materiálu pri umeleckej štylizácii tanca, výraznou priestorovou kresbou, výtvarným cítením a vyváženou diferenciáciou sólistov a zboru.

Z tanečných choreografií, ktoré vytvoril prof. Ing. Štefan Nosáľ sú známe: Zbojnícky tanec (1950), Detvianska veselica (1952), Stretnutie mladosti (1954), Radvanský jarmok (1955), Jarná voda (1956), Zbojnícka rozprávka (1956), Pod naším Kriváňom (1957), Romano čapašik (1958), Na Liptove (1959), Cepíkový tanec (1961), Goralská ľúbosť (1962), Na obnôcke (1964), Do šóru (1965), Hôrni chlapci (1966), Na detvianskych lazoch (1967), Sviatok na Zemplíne (1968), Širákový (1970), Kresaný (1971), Palicový (1972), Romanes (1972), Ej, husári (1973), Hry (1974), Marmuriena (1975), Pozdišovskí hrnčiari (1978), Hrnčiarsky čardáš (1978), Po valasky od zeme (1978), Priadky (1978), Svadba (1978), Hra a práca (1978), Pieseň a práca (1983), To je Lúčnica (1988). Medzi posledné patria 50 rokov krásy (1998), Pieseň a hra (2001) a 55. výročie (2003).

Choreograficky spolupracoval aj so Slovenským národným divadlom (SND) v Bratislave, Národným divadlom (ND) v českej Prahe alebo Belgickou kráľovskou operou v Antverpách. Legendárne Na skle maľované, na ktorom sa autorsky spolupodieľal, malo v SND 640 repríz, čo je absolútny rekord v slovenskom divadle. Spolupracoval tiež na filmoch Rodná zem (1953) a Rok na dedine (1967). Režíroval programy folklórnych festivalov v Strážnici, vo Východnej či v Detve. Je autorom publikácií Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984), Môj život Lúčnica (2000) a Čarodejník Lúčnice (2007, spoluautor D. Machala). 

Profesor Štefan Nosáľ je nositeľom titulu Zaslúžilý umelec (1968) a titulu Národný umelec (1989). Vo februári 1997 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. V roku 2001 dostal Krištáľové krídlo v kategórii hudba. V januári 2007 sa stal laureátom Pribinovho kríža I. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR. V roku 2010 si prevzal Cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia.

Nie je náhoda, že manželka profesora Nosáľa je lúčničiarka, tak ako nie je náhoda, že práve z dielne speváka Joža Ráža pochádza hit Tanečnice z Lúčnice, roker je jeho zaťom.