SKALICA – So zosnulým kňazom Antonom Srholcom sa dnes verejnosť, priatelia, rodáci a príbuzní naposledy rozlúčili v jeho rodnej Skalici v Trnavskom kraji.
Skalicu si sám vybral za miesto posledného odpočinku. Pohrebné obrady v zaplnenom farskom Kostole sv. Michala viedol miestny dekan Roman Stachovič, ľudia ich mohli sledovať aj na veľkoplošnej obrazovke na námestí. Provinciál saleziánov na Slovensku Jozef Ižold v kázni pripomenul osobnosť Srholca citátmi z jeho kníh, článkov či rozhovorov.
S kňazom, saleziánom, charitatívnym pracovníkom, spisovateľom Antonom Srholcom sa okrem rodákov prišli rozlúčiť aj veriaci z farností, v ktorých v minulosti pôsobil, mnohí kňazi, viacerí politici, ale napríklad aj skalickí vinohradníci. ,,Stratili sme otca, zostali sme sirotami,“ povedal podpredseda Konfederácie politických väzňov na Slovensku Peter Sandtner, ktorý pripomenul, že aj vďaka dlhoročnému predsedovi tejto organizácie Srholcovi je dnes po celom Slovensku množstvo pamätníkov a pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú krivdy minulosti.
,,My sme boli susedia na farách, keď on pôsobil v Perneku, ja som bol na fare v Kuchyni. On bol nielen dobrým priateľom, ale aj zdrojom mnohých krásnych myšlienok. Množstvo múdrostí som od neho načerpal,“ povedal Alojz Lackovič, dekan – farár z Trnavy-Modranky.
Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici. Anton Srholec bol zatknutý 13. apríla 1951 a väznený v Leopoldove. Ako dvadsaťdvaročný bol 22. februára 1952 v Bratislave odsúdený v procese Titusa Zemana a spoločníkov na dvanásť rokov za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc. Vo väzení strávil desať rokov, z toho prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. V roku 1969 sa dostal na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok a na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne dokončil teologické štúdiá. Za kňaza ho vysvätil 17. mája 1970 v Ríme dnes už blahoslavený pápež Pavol VI. Ako novokňaz sa Anton Srholec vrátil domov, pretože chcel byť užitočný vo vlasti pre cirkev aj pre národ. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu neskôr tamojší dekan vybavil štátny súhlas pre kňazskú službu. Kládol dôraz na kázne, na kultúru slova a venoval sa najmä mladým. Po revolúcii v roku 1989, keď ho ani rehoľa, ani diecéza nezapojili do pastorácie, využil priestor novonadobudnutej slobody na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na pokraji spoločnosti a cirkvi. Ako dôchodca sa stal činným aj v slovenskom helsinskom výbore na ochranu ľudských práv, bol členom rady Konta nádeje a tiež členom Konfederácie politických väzňov, ktorej bol istý čas aj čestným predsedom. V roku 1995 zriadil v Bratislave - Podunajských Biskupiciach útulok pre bezdomovcov pod názvom RESOTY a stal sa jeho správcom.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies