Európu nečaká v roku 2024 nič priaznivé. Imigrácia sa opäť dostala do pohybu, Arabi dominujú

Arabské národy, spoločenstvá národov (etník, národnosti, kmeňov, nie vždy vierovyznania) používajú vzájomne si trochu zrozumiteľné jazyky. Ten ich materinský býva vždy iba jednou z foriem arabčiny, ktorou hovorili ich predkovia, najlepšie ak ovládali Korán. Ale ten väčšina moslimov nečítala podobne, ako si väčšina kresťanov neprečítala Bibliu alebo ako si väčšina marxistov-leninistov nestačila prečítať Marxov nudný „“Kapitál“ alebo taký výsmech fyzike ako Leninov Materializmus a empirioktiricizmuz, poprípade nejaký paškvil od súdruha Stalina. Tu na Slovensku sú to ale všetci neznámou rečou hovoriaci „Arabi“ (Ukrajincov a Rusov ešte trochu identifikujeme, aj keď nevieme, či to náhodou nie sú Rusi).

Všetci sú pre nás „Arabi“, najčastejšie zo Sýrie (tak sa predstavujú, dokumenty zdanlivo dokazujúce ich totožnosť na ceste stratili), ale jadro arabského etnika leží na Arabskom polostrove, čo je pravlasť arabského národa. Ale z toho si netreba robiť ťažkú hlavu, aj dnešní Slováci vraj prišli z oblasti kdesi okolo Uralu. Ale sú pritom „najstarší národ Európy“, lenže toto prvenstvo si nárokujú Albánci aj Baskovia. Ale to možno budú Eskimáci?

Ako sa Arabi dostali do Európy? Najskôr mečom, teraz imigráciou

Za pravlasť Arabov sa považuje Arabský polostrov a kníh o tom bolo napísaných toľko, že by ich ani povoz ťažený tisícmi volmi neutiahol. Odtade sa Arabi, ako výbojný národ, povzbudený novým a atraktívnym náboženstvom, rozširovali po celom vtedy známom svete. Bola to vtedy bežná koloniálna prax, ktorú uplatňovali aj Európania, keď sa rozpínali po svete.


Svojim vplyvom konkurovala arabská kultúra tej „našej“ antickej. Arabi sa zmocnili veľkej časti sveta a v našom pojmosloví sa uchytili slová ako kalíf, kalifát, emír, emirát, šaríja, imám a mnohé iné, ktoré pochádzajú už nie z arabčiny, ale z turečtiny. Aj vďaka arabčine sa u maturantov z dejepisu (podaktorých) uchoval španielsky ekvivalent pre arabskú antikolonizáciu – reconquista.

Arabi po sebe v Európe zachovali hlbokú stopu. Barbarskej Európe dali okrem vyspelých remesiel a obchodu aj preklady antických gréckych autorov. V mestách na Pyrenejskom polostrove, kde vybudovali Córdobsky kalifát vás v centrách španielskych miest ohromí architektúra v Cádize, Seville či Córdobe. Tak toto už prosím nie je Európa, to je stará Arábia.


Viac-menej rovnoprávne popri sebe existovali aj tri svetové náboženstvá, a keď judaistické ťahalo za ten kratší koniec, Ale neboli to Arabi, ktorí uskutočnili holokaust.

Arabčina nie je jednotný jazyk a Arabi se „veľmi“ nerozumejú

Viac by o tom možno povedala Emire Khidayer-ová, ktorá o arabskom svete napísala v slovenčine niekoľko skvelých kníh. Politike sa sympaticky vyhýba, dôraz kladie na zvyky, tradíciu, kultúru. A veru, tam sa niečo dozviete o arabskom svete. To, ako zažívame arabských migrantov prvej, druhej, tretej aj štvrtej generácie, neveští nádej, ale hrozbu.


„My“ navyše „Arabom“ nerozumieme, lenže oni nám áno, aj keď arabských jazykov je veľa a nie každý ovláda tú „štandardnú“ založenou na tradovaných prejavoch Proroka z úst do úst. Múdri  znalci biblistiky nás síce učia, že Ježiš hovoril (on toho tiež moc nenapísal, vlastne nič) západosemitským jazykom – aramejčinou – ale to nám môže byť teraz ľahostajné. Už ťažko budeme odlišovať Arabov zo Saudskej Arábie, Jemenu, Kataru, Ománu alebo Kuvajtu od obyvateľov „Arabskej štvrti“ v Paríži. Len tí posledne menovaní sú pre nás bezprostredne nebezpečnejší, pretože sú liahňou trestných činov a zločinov.