VYHĽADÁVANIE
Keď na mňa z poličky v kníhkupectve doslova zakričala kniha „Menej konať, viac byť“ Stanislavy Gajdošovej, bolo to stretnutie na prvý pohľad! Už len ten názov ma okamžite drapol za srdce, akoby mi v ňom niečo stislo. Akoby sa práve okolo mňa nastokrát rozzvučala ozvena refrénu môjho vlastného života...
Zjednodušene by sa dalo povedať, že je to knižka o syndróme vyhorenia, o ktorom dnes počúvame zo všetkým strán a považuje sa v mnohých pracovných kruhoch za diagnózu číslo jeden. Už to slovné spojenie považujeme za niečo, čo skrátka patrí k tejto dobe, normálka, taký je život. Až kým...
Až kým nepocítime jeho chuť na vlastnej koži. Autorka sa s dôsledkami syndrómu vyhorenia zoznámila až príliš dôverne. Navštívil ju plnú síl, nadšenia a odhodlania (aspoň tak sa jej to zdalo), uprostred činorodého života, plného aktivít, povinností, plánov, atraktívnych projektov. Náhle ju niečo vyplo. Tak, že sa nedokázala pustiť ani do jediného kroku pred sebou. Nasledovalo polročné voľno, ktoré si sama naordinovala a počas ktorého si dovolila skúmať, prečo to dopracovala až sem – k vyhoreniu.
V tom objavovaní sa zrodila zaujímavá knižka, ktorá sa – našťastie – neuspokojila len so suchým skonštatovaním, že keď sme unavení, mali by sme si oddýchnuť a že tento problém sa týka iba pracovného sveta. Autorka sa pozrela syndrómu vyhorenia hlbšie na koreň a objavila jeho zaujímavé duchovné súvislosti a príčiny. Čo nás vlastne núti vŕšiť výkon na výkon? Prečo nás najšťastnejšou robí identita večnej zaneprázdnenosti?...
Pribaľte si ju do dovolenkovej tašky!
Často v našom osobnom vyhorení prídeme na to, že tá chorá túžba podávať stále aspoň dvesto-percentné výkony je vlastne túžbou...po láske a dobrých vzťahoch. Po tom, aby sme sa cítili hodni. Aby sme sa cítili kvalitní. Úplní. Sama to poznám až príliš dôverne. Došla som do podobného bodu.
Toľko som konala, až som zabudla byť. Čím viac som s mojím životom chcela niečo „robiť“, tým menej som ho naozaj žila. Moje srdce, telo, myseľ, duša boli už na smrť unavené. Všetkým tým konaním. Chceli už len žiť! Aspoň nachvíľku. Ležať v tráve a tešiť sa z toho, že som bola stvorená. Koľké privilégium! Koľká hodnota sama o sebe. Bola si stvorená tým, kto stvoril celý vesmír okolo teba. Aký väčší prejav lásky potrebuješ???...
Niekde v kútiku duše to aj tak vieme. Vieme to, že ti patríme, že sme tvoje diela. Že je v nás tvoj odtlačok, je v nás Tebou napísaný náš príbeh, čiary na dlani, vrásky. A predsa. Chytá nás to. Tie chvíle, keď sa cítime ďaleko od Teba. Cítime, že sme ničí, že sme nikým. A tak začneme opäť horúčkovito kopiť výkony. Prišívať záplaty, zakrývať rany, lepiť na seba nálepky.
Bojíme sa, že ak nebudeme zvládať STÁLE VŠETKO, niečo nám nenávratne NAVŽDY UNIKNE. No čo ak tým večným cvalom za takýmto perfekcionizmom riskujeme oveľa viac? Možno sa stane, že snažiac sa neustále žonglovať s desiatimi loptičkami naraz a úzkostlivo strážiac, aby nespadli, neuvidíme to všetko krásne okolo seba.
V dnešnom svete výkonov, tabuliek, korporátov, úspechu, ktorý sa prerátava na počty followerov a lajkov, je stále ťažšie očistiť sa od univerzálnych očakávaní vonkajšieho sveta a precítiť tie svoje, vlastné očakávania. Vlastné limity, vlastné dispozície, vlastné cesty a túžby, ktoré nám do srdca vložil sám náš Stvoriteľ. Je stále ťažšie precítiť, kto sme naozaj.
American dream „Staň sa niekým!“ má dnes oveľa náročnejšiu výzvu - „Buď tým, čím odjakživa si, čím si bol stvorený“! Nestavaj sa niekým, ale naopak, strhni zo seba všetko, čo si nebol ty. Objav autentický rytmus svojich dní. Zlaď svoje kroky s Bohom. Načúvaj Jeho plánom o tvojom živote. Možno časom zistíš, že On vôbec nechce, aby si dnes stihol tisíc vecí, náhlil sa od povinnosti k povinnosti a večer opäť cítil to prázdno a nutkanie, aby si pridala EŠTE VIAC...
Naopak, v tom tichu ti chce rozprávať, ako mu môžeš dôverovať. Aj bez splnených dvesto percent. A ty zistíš, že tvoj dych sa zrazu prehĺbil. Ruky sa prestali triasť. Spánok bol sladší a sýtejší. A ranné myšlienky oveľa svetlejšie a živšie. Krok ľahší a radostnejší. A ty bez väčšej námahy otváraš nové dvere. Akosi prirodzene. V tom pokoji a naladení na stanicu ticha je ti zrazu jasné, čo môžeš pustiť. Čo urobí miesto novým radostiam. Novým nápadom. Novým dielam. So živosťou, silou a originalitou, akú si zaslúžia.
Keď si uvoľníme ruky od všetkých tých stoviek činností, ktoré chceme stihnúť, môžeme konečne podať jednu ruku Bohu a nechať sa viesť. Veď to On nám hovorí, aby sme sa „nepodujímali na mnohé veci, lebo sa preťažíme a bude to na škodu.“ On nám jasne hovorí, že „aj keď pobežíme, nestihneme všetko a útekom sa nezachránime.“ (Sir, 11,10) Môžeme sa celé roky „zachraňovať“ tým bezduchým cvalom, horou výkonov a odškrtávajúc si ďalšiu splnenú povinnosť padať nešťastní večer do postele.
A keď budeme mať šťastie, potkneme sa, budeme chvíľu celkom bezbranní a vyčerpaní a v tej nehybnosti spoznáme Jeho hlas. A On nám pošepne: „Toto nemusíš. Ani toto, to ja od teba vôbec nechcem. Chcem, aby si bol radšej viac so mnou. Stále. Aj keď piješ kávu, aj keď venčíš psa, aj keď si na prechádzke, aj keď niečo tvoríš. Aby si rozlišoval, čo je môj a čo tvoj diel práce. Kedy ísť, kedy stáť a čakať. Kedy hovoriť a kedy počúvať.
Áno, som to ja, kto ti niekedy hovorí – Choď si ľahnúť! Nerob nič, a pozeraj sa na stromy! Voňaj túto vôňu! Pozeraj na tieto farby, počúvaj túto melódiu. Počúvaj. Ako ti rozprávam. O tebe. Skutočnú pravdu. Nie tú o tabuľkách výkonov, ktorá ti nahovára, že do nich možno vtesnať tvoju hodnotu, popísať ťa a zmerať... Celkom inú. Tú, ako vo mne skrsol nápad napísať príbeh práve o tebe. Aby bola na svete nová pieseň. Tvoja a moja. Ktorá sa nedá ničím zmerať, porovnať, ani nahradiť. Daj si čas, ticho a nehybnosť započúvať sa do nej...
