V ktorom meste záchranári namiesto pomoci poskytujú retu a kde dusia svetlo?

Horí svetlo?

Stredoslovenské nárečie, ktoré sa stalo základom pre spisovnú slovenčinu má viacej skupín. K severnej patria stredné, západné a východné liptovské, dolné, stredné a hornooravské nárečia, turčianske i hornonitrianske nárečia. Na Liptove sa svetlo nevypína, ale dusí, v iných častiach sa zapálené (zasvietené) svetlo hasí.

Ľaľa, krumpeľ!

Známe stredoslovenské slová sú aj krumple (zemiaky), citoslovce ľaľa (aha, pozri), alebo zvláštne skloňovanie (mám dve ruke a dve nohe). A keď počujete rozprávať Gorala, tak to je už skoro, ako keby ste počuli Poliaka. No a k južnej skupine stredoslovenského nárečia patria zvolenské, detvianske, tekovské, hontianske, hontiansko-novohradské vrchárske nárečie, modrokamenské nárečie, nárečie stredného Novohradu, ipeľské, gemerské či horehronské nárečia.

Špecifická "Štyavnyca"

Hoci je mesto UNESCO Banská Štiavnica na strednom Slovensku, ktoré je známe ľubozvučnou slovenčinou, výnimkou je štiavnický dialekt. Ten bol totiž tvrdý, čo na prvý pohľad nedáva logiku. Pravdou je však, že slávne banské mesto bolo silne ovplyvnené aj tvrdým nemeckým jazykom. Anfach (jednoducho), niektoré slová boli príliš podobné nemčine. Ak by ste sem prišli v stredoveku a nevedeli by ste si dlho vybrať jedlo, krčmár by o vás mohol povedať, že si afektuvate (preberáte).

Bampel bajlaufig potrebuje retu

A keby ste sa s ním za to pohádali a došlo by k nemelčici (bitke), mohol by vás ajncajguvat (nahlásiť vrchnosti). Na takéto dobrodružstvá však nemali čas baníci. Vždy museli včas ráno nastúpiť na ablézung (smenu).  A keď ich tam bolel bampel (žalúdok), mohli ich bajlaufig (asi) aj ablézuvat (vymeniť).

Pincír nesie graty

Slovám, ktoré sú z východniarskych známe po celom Slovensku, dominujú bandurky (zemiaky). Medzi výrazy, ktoré bežný Slovák nebude poznať, patrí aj slovo graty. Jedine, že by ovládal šarišské nárečie. Vtedy by vedel, že graty sú riady, ktoré na nás čakajú po každom dobrom obede. A tým z vás, komu sa v sobotu nechce variť, môžu si zájsť do reštaurácie. Kto pôjdu jesť napríklad do obci Spišské Podhradie, tak čašníka môže osloviť aj pán pincír (čašník). Na Šariši si po obede môžete dať aj ośču (keksík).

Sotácka i užská

K východoslovenským nárečiam okrem najznámejších spišského, šariškého, hornošarišského či zemplínskeho patria aj ďalšie. V juhozápadnej vetve východu sú abovské nárečia a ešte viac na východ sú užské a sotácke vetvy. Jazyk na východe je často podobný k poľštine. Napríklad aj možným spôsobom tvorby budúceho času, ktorý je typický len v poľskom jazyku - napr. on budze robil jutre. (On bude zajtra robiť).

Enem friško - záhoráčtina

Zo západoslovenských nárečí je najznámejšia záhoráčtina. Enem (len) zopakujme pár najzaujímavejších slov, ktoré vyvolávajú úsmev mnohých ľudí, keďže Záhoráci sú často terčom vtipov. No oni z toho neblékajú (neplačú). Friško (rýchlo) sa naučili s podobnými vtipmi žiť. No nie sú to len vtipy.

Poštár zo srsti birky?

Známa je aj pieseň o Mackovi, ktorý išiel do Mauacek. A keď sa tento roľník vrátil z mlátenia šošovice a chcel si oddýchnuť, zišiel sa mu na to nepochybne aj poštár (vankúš). Špecifickým záhoráckym nárečím je aj skalické nárečie.  No nie je to len Záhorie. Zaujímavé slová nárečí sú aj v ďalších končinách západného Slovenska. Tak napríklad v trenčianskom nárečí sa jednému druhu ovce povie birka.

Najtvrdšie v Trnave

K západoslovenským nárečiam patrí aj horno a dolnotrenčianske, považské nárečia či myjavské, strednonitrianske či dolnonitrianske. Najtvrdšie sa rozpráva v slovenskom Ríme. Kandál vác glbatí – to môže povedať  kaderníčka, ktorá uvidí ženu s kučeravými vlasmi. A tak trnavsky skonštatuje, že ľudia sú čím ďalej, tým viac kučeraví.

Na našom Instagramovom profile nájdete super kvíz, v ktorom zistíte, či naozaj máte slovenské nárečia vo vrecku.