ROZHOVOR Jedinečná Monika Klučiarová, ktorá fotografuje bábätká v krojoch, porozprávala o svojej ceste za poslaním. Akú úlohu v tom zohralo nebo a prečo bola nakoniec v jej prípade nuda dobrá?

Keď Moniku Klučiarovú stretnete naživo, prekvapia vás dve veci. Po prvé, že je pokorná a za všetko ďakuje Bohu, a po druhé, že keď začne rozprávať, ako sa k fotografovaniu dostala, zrazu pochopíte, aký je život farebný a že nič nie je také jednoduché, aké sa zdá byť.

Dedko

„Významnú úlohu v mojom smerovaní zohral dedko. Bol  krajčír a navyše aj rád fotografoval. Keď vyvolával fotografie v jeho tmavej komore, pozorovala som ho, a všímala som si drobné detaily - hru svetla a tieňov,“ priblížila detstvo aj dospievanie Monika, ktorú spočiatku lákala najmä svadobná fotografia.

Priťahovalo ju však nielen pozeranie sa na výsledok alebo vyberanie vhodného momentu na zachytenie, ale dobre si všímala technické záležitosti.

„Zaujímali ma spôsoby a postupy, ako a čo fotografi nastavujú, ako dosahujú to alebo ono, až som nakoniec fotoaparát vzala do ruky i ja. Spočiatku som sa zamerala na prírodu. Motívov na fotografovanie bolo veľmi veľa - kvety, voda, neskôr i sliepky.,“ smeje sa úspešná umelkyňa.

Štúdium

Monika Klučiarová má vyštudované dve vysoké školy. Predpokladali by ste, že si zvolila niečo umelecké, ale opak je pravdou. Prvá vysoká škola je obzvlášť prekvapivá, lebo získala vedomosti v oblasti cestovného ruchu a tá druhá  ju viedla bližšie k duchovnu, nakoľko študovala teológiu.

„Práve to, že som sa približovala k Bohu, mi otvorilo nové dvere. Zrazu som pochopila, že chcem fotiť ľudí. Samozrejme, že fotenie ľudí ponúka široké možnosti, môžete fotiť mladomanželov alebo snúbencov, deti alebo starších ľudí. Ja som však postupne vyzrela do rozhodnutia zamerať svoje talenty na novorodencov.“

No a tak aj bolo, Monika sa dala hneď do roboty a rodinné  fotografie sa tvorili jedna za druhou. Určite to bolo krásne, takto venovať čas aj talent bábätkám a navyše tak krátko po ich narodení, človeka to vedie k radosti zo života, ale jej sa postupom času stalo niečo nemilé.

„Začala som sa nudiť. Novorodenecká fotografia sa celosvetovo realizovala jedným štýlom.  Ja som si ale uvedomila, že chcem čosi farebnejšie, čosi – v čom sa bude skrývať viac „matematiky“. Niečo, čo by narušilo svetový stereotyp. Chýbal mi priestor pre väčšiu dávku kreativity, a tak som začala prosiť Boha o vlastnú cestu.“

Darček

Ako to už býva, kto hľadá, ten aj nájde a v prípade Moniky Klučiarovej je ťažké určiť, či si poslanie našlo ju alebo ona po ňom tak usilovne pátrala, jedno je však isté. Práve sa blížili jej narodeniny, jej mama mala pre ňu logickú otázku:

„Aký darček by si chcela?“

A ona odpovedala jednoznačne, ako keby nič iné ani neprichádzalo do úvahy.

„Ja by som chcela krojovanú bábiku.“

Darček dostala, radosť mala veľkú, ale ňou sa to neskončilo, práve naopak, všetko sa len začalo. Bábika bola pôvabná, ale Monike padol do oka hlavne jej kroj. Vyzliekla jej ho a ustrojila doň živé bábätko. Odfotografovala a bolo to tam! Jediné stlačenie spúšte vyvolalo absolútnu revolúciu novorodeneckej fotografie v celosvetovom meradle. Zrazu všetko dávalo zmysel, všetko zapadlo na správne miesto. Vedela, že odteraz bude fotiť bábätká, hoci oblečené tradične, ale netradičným spôsobom.

Vývoj

„Keď som zhotovila prvú takúto fotografiu, hneď som si všimla dva nedostatky. Bábikinmu kroju chýbali čepiec a aj krpce, tak som sa podujala, že ich ušijem. A čím ďalej som sa zdokonaľovala, a najmä potom, čo som fotografie uverejnila aj na sociálnej sieti, dostala som rady, že o krojoch sa musím veľa naučiť. Že to nemôže byť len tak, ale treba si naštudovať pravidlá. Tak som sa skontaktovala s etnologičkou, ktorá ma usmernila,“ hovorí Monika Klučiarová, ktorá dnes ovocie svojej práce vystavuje nielen doma, ale aj v zahraničí.

Keď Monika fotografuje, trvá to zopár hodín, avšak  proces príprav je oveľa zdĺhavejší a namáhavejší – hovoríme aj o niekoľkých mesiacoch či rokoch.

Jej fotografie v sebe nesú vždy nejakú hlbšiu myšlienku. Rada podčiarkuje oblasť, z ktorej bábätko pochádza. Vo svojej predstavivosti si tvorí obrazy, akoby jej neustále bežal na pozadí nejaký film. V skutočnosti tvorí neustále aj vtedy, keď fotoaparát odpočíva v pokoji. Jedinému fotografovaniu predchádza zdĺhavá duševná činnosť.

„Ak ide o novorodeneckú fotografiu, bábätká nemôžu mať viac ako štrnásť dní. Iba do tohto času je totiž možné vymodelovať telíčko tak, ako to potrebujem. Bábätko má tvrdý spánok a ja pracujem na tom, aby kým sa nehýbe a nežmurká, vzniklo niečo jedinečné. Jednu ruku mu dám pod hlavičku, aby mu nezakrývala polovicu tváre a do tej druhej mu niekedy vložím akúsi rekvizitu.“

Pri rekvizitách sa trošku zastavíme, lebo ich výber súvisí s témou. Napríklad dieťatko drží v spánku krivú ihlu, aby umelkyňa podčiarkla významný nástroj na vyšívanie krojov na Podpoľaní.

Veselé

S bábätkami sa spájajú aj zážitky veselé aj dojemné, Monika ich má zapísané v srdci.

„Úsmevné je, keď ma bábätko napríklad pri práci ociká, aj to sa mi už stalo. No veľmi mám rada tie chvíle, keď viem bábätku pomôcť, ak má napríklad koliky. Keď mu viem nájsť správnu polohu a po dlhom plači sa upokojí pod mojimi rukami.  Tiež ma teší, keď mi mamičky vravia, ako príjemne na nich pôsobí zmena nemocničného prostredia na „ateliérové“ podmienky priamo v ich obývačke.“

Čo pripravuje?

A nakoniec, aj keď ešte by sa dalo veľa napísať, by som rada spomenula, že Monika Klučiarová pripravuje niečo neuveriteľné. Jej tvorba by mala byť vydaná v knižnej publikácii, avšak  aby dokázala uskutočniť tak náročný projekt, k tomu môže pomôcť každý z nás. Ako? Tlač knihy sa realizuje s finančnou podporou dobrovoľníkov na jej transparentný účet. Ak sa vyzbiera dostatočná suma, potom zostane dedičstvo našich predkov uchované nielen pre naše, ale i budúce generácie.

https://www.facebook.com/fotomoni.sk/posts/pfbid0ZNZgEUpL5XUeYycVajcDHHtRPaBcW18L1zvTwgEuaj28XD9qeEw7AS5PHc9X2hZal