Situácia v Afganistane je viac než kritická. Martin Navrátil navštívil Afganistan už niekoľkokrát. Ku krajine má podľa jeho dávnejších slov vrúcny vzťah. Aktuálne sa odtiaľ vrátil pred necelými dvomi týždňami. Podľa neho by vtedy nikto nepredpokladal, že by sa situácia za ten čas takto otočila.
Martin Navrátil cestuje od svojich 18 rokov po svete. Vyštudoval históriu, kedysi sa venoval i písaniu správ z vojnových oblastí. Dlho bol sprievodcom v cestovnom ruchu, a momentálne má najčítanejší cestovateľský portál Travelistan.sk.
Prečítajte si: ROZHOVOR: Martin Navrátil bol na výlete v Čade, keď povstalci zastrelili prezidenta Débiho
Ešte v minulom rozhovore nám vysvetlil, že jeho prvou dobrodružnou krajinou bol práve Afganistan. Ako študenta histórie ho už nebavilo čítať články o Afganistane od ľudí, ktorí tam neboli. Povedal si, že si ide vytvoriť vlastný názor. Tým, že tam človek je, však podľa neho nemusí danú situáciu pochopiť. "Prirovnávam to k tomu, že viem, že sa varí polievka, otvorila sa pokrievka, zacítil som vôňu, ale nevidím dnu, tak odhadujem, že sa varí slepačia polievka. Chcel som sa priblížiť pravde. Ked sa k niečomu vyjadrujem, chcem sa o niečo oprieť." Dokonca aj svoju mamu raz zobral do Afganistanu.
Jeho pohľad na aktuálne dianie v Afganistane
„Drvivá väčšina ľudí si myslela, že tá situácia bude možno zachránená. Ľudia v mestách si mysleli, že sa nejako ubránia. Nikto si nepredstavoval, že by sa tak jednoducho vzdali. Mnoho ľudí si myslelo, že spojenci si to rozmyslia a neodídu.“
Momentálna situácia v Kábule
„Je obrovský dopyt po burkach, zatvárajú sa kaderníctva a premaľovávajú sa obrázky žien na obchodoch. Napríklad obrázok ženy, ktorý ukazuje vlasy, je považovaný za nevhodný. Ľudia sa snažia vybrať všetky úspory, ale aj tak každý tuší, že peniaze stratia hodnotu. Ľudia nechávajú autá na uliciach a snažia sa dostať na najbližší let. Hocikam. Tie sú však beznádejné vypredané na najbližší mesiac napriek tomu, že letecké spoločnosti oznámili zrušenie letov. Mnoho ľudí beznádejne čaká doma a nevedia, čo bude. Všetky tieto správy máme od domáceho priamo v Kábule, ktorý nevie, čo bude s jeho rodinou. Jemu hrozí aj smrť.“
„Ten chlap má 34 rokov, zažil 2 imigrácie, trikrát zmenil svoj domov, pred nedávnom rozbehol úspešný biznis a mal ženiť brata. Onedlho začne zase odznova. Úplne,“ napísal situáciu priateľa Martin Navrátil na sociálnej sieti.
„Snažil sa dostať do lietadla, ktoré by ho dostalo mimo Afganistan, nakoniec sa nikam nedostal. Musí sa skrývať u svojich kamarátov. Keby ho niekto spoznal na ulici, alebo keby ho našiel Taliban, mal by probllém, lebo kedysi spolupracoval s vládou.“
Prečítajte si: Wanda Adamík Hrycová a jej srdcervúci odkaz
Marti Navrátil nám vysvetil, že spolupráca jeho kamaráta s vládou nebola na báze donášania, bol iba prekladateľom. No aj takúto za činnosť Taliban trestá. Hocijaká spolupráca s vládou sa považuje za nepriateľstvo. Trestá sa väzením alebo popravou. „Skrýva sa, zahodil západné oblečenie. Momentálne sa pokúša dostať rodinu preč.“
Situácia je podľa Navrátila taká, že ulice sú prázdne, ženy v Kábule vôbec nevychádzajú von. „Ženy už musia chodiť podľa predstáv Talibanu. Musia mať burky. Tie, ktoré ich nemajú, sú okamžite zbité jednotkami Talibanu. Každý čaká, čo sa stane.“
„Školy, ktoré boli pre ženy, už sú zatvorené. Nesmú ich navštevovať. Taliban vravel počas rokovaní, že nechcú zaviesť také zákony, ako v rokoch 1996 až 2001, ale už sa to deje. Dokonca sa už hovorí o popravách nepohodlných ľudí.“ Afganistan sa v vracia v čase do rokov 1996 až 2001.
„Táto situácia by nenastala, keby centrálna vláda v Kábule nerezignovala na základné veci. Taliban nezatočil s korupciou. Vymožiteľnosť práca bola nulová. Chceli mať hlavne pokoj, aby sa nekradlo. Aby niekto, kto kradne, bol okamžite potrestaný. To im zabezpečil Taliban.“
Možno vás zaujme: Robert Fico: Afganistan je totálnou prehrou a stratou dôveryhodnosti USA
Svetovými médiami kolujú, na margo rýchleho ústupu tamojších obranných síl, teórie o plánovanom zvrhnutí vlády. „Centrálna vláda bola veľmi korupčná, neplatili dobre vojakov. Taliban tvoria hlavne Paštúni, centrálnu armádu tvorili tiež Paštúni. A Paštún proti Paštúnovi nebude bojovať. Majú miestne paštúnske právo. Centrálna vláda bola podporovaná Američanmi, a ľudia si to spájali. Centrálna vláda rovná sa Američania. Napriek tomu, že Američania nemali takú zlú povesť ako Sovieti.“ Po Sovietoch zostalo v Afganistane 2 milióny mŕtvych. Tu sa dostávame k histórii vzniku Talibanu.
Bojisko svetových veľmocí v Afganistane?
Afganistan je vlastne mnohonárodnostný štát, ktorý bol umelo vytvorený behom dejín a mocenského zasahovania veľkých impérií, hlavne Veľkej Británie a Ruska. Najväčšou národnosťou sú Paštúni, ktorí sa delia na početné rody a kmene.
História rusko-afganských vzťahov sa začala už v 19. storočí. Rusi hľadali spôsob, ako si zaistiť vplyv v Strednej Ázii a zabezpečiť si obranné pásmo pred prípadným útokom z juhu. Ruské vojská si postupne podmaňovali rozdrobené chanáty a emiráty. Tento fakt znepokojoval Veľkú Britániu.
Vnímala to ako ohrozenie svojho prevládajúceho vplyvu v Afganistane. V dvoch vojnách na území Afganistanu, v rokoch 1839 – 1842 a 1878 – 1880, britská armáda utŕžila porážku, v dôsledku čoho sa Britom nikdy nepodarilo Afganistan úplne ovládnuť.
V roku 1907 bol uzatvorená medzinárodná britsko-ruská dohoda, Petrohradská konvencia, ktorá mala ukončiť Veľkú hru. Rusko súhlasilo s britským protektorátom nad Afganistanom a zaväzovalo sa nenadväzovať priame kontakty s emirom.
V týchto rokoch sa pod vplyvom ruskej a iránskej revolúcie 1905 – 1907 začali v krajine objavovať snahy o demokratizáciu afganského verejného života. Toto boli začiatky nepokojov v Afganistane. Nová vláda v rokoch 1953 – 1963 sa rozhodla ísť cestou riadeného hospodárstva a päťročníc, v rámci ktorej vyhlásila boj s negramotnosťou a zrušila povinnosť žien nosiť závoj. Moskva bola opäť ochotná poskytnúť materiálnu a technickú pomoc. Afganistan sa tak čoraz viac stával ekonomicky závislým od Sovietskeho zväzu a socialistických krajín.
V roku 1965 vznikla prosovietska Ľudová demokratická strana Afganistanu, na jej čele stál Núr Muhammad Tarakí, ďalším tajomníkom bol Babrak Karmal. V roku 1965 došlo v strane k rozkolu a rozdelila sa na frakcie. Jedni razili radikálnu líniu a okamžitý prevrat vlády s ustanovením režimu podobnému tomu v Sovietskom zväze. Druhí zastávali postupný prechod k socializmu, keďže krajina nebola dostatočne industrializovaná, aby sa v nej mohla podariť proletárska revolúcia.
V roku 1973 zvrhli protimonarchistickí armádni dôstojníci kráľa Záhira, k moci sa znovu dostáva Daúd, ktorý zmenil spoločenské zriadenie krajiny z konštitučnej monarchie na prezidentskú demokraciu. Daúd posilnil svoje vzťahy k západným krajinám a arabským štátom, a zároveň posilňoval svoju moc.
Dňa 12. decembra 1979 bolo v Moskve prijaté uznesenie o poskytnutí vojenskej pomoci Afganistanu komisiou Politbyra ÚV KSSZ v otázke Afganistanu. Na základňu v Bagrame bol vyslaný moslimský prápor, ktorý tvorili sovietski vojaci pôvodom zo strednej Ázie.
Už 27. decembra 1979 sovietske špeciálne jednotky preoblečené do afganskej uniformy zobrali útokom Amínov palác v Kábule, počas ktorého bol zabitý. Amín bol generálnym tajomníkom ÚV ĽDSA. Nastala sovietska okupácia.
Na čelo novej komunistickej vlády bol Moskvou povolaný Babrak Karmal, ktorý bol veľvyslancom v Československu, no v strachu o svoj život sa za Amína do Afganistanu nevrátil. Ako generálny tajomník ÚV ĽDSA vládu Sovietskeho zväzu formálne požiadal o vojenskú pomoc.
Presne 27. decembra 1979, poslal ZSSR do Afganistanu ohraničený kontingent a inváziu sa snažil ospravedlniť sovietsko-afganskou zmluvou. Išlo však iba o uskutočnenie dávnych snov ešte cárskeho Ruska, vojensky obsadiť Afganistan. Bezpečnostná rada OSN kvalifikovala čin Sovietskeho zväzu ako vojenskú intervenciu, ZSSR však jej rezolúciu vetoval.
Proti sovietskej okupácii v Afganistane protestovali prívrženci monarchie, ale aj vplyvní veľkostatkári a náčelníci kmeňov, ale hlavne moslimskí duchovní. Odmietali pozemkovú reformu, ktorá viedla k vyvlastňovaniu, stavbu štátnych škôl, zrovnoprávnenie žien a ich vzdelávanie. Po vyvlastnení sa viacerí veľkostatkári i náčelníci rozhodli emigrovať do okolitých krajín.
Na území Pakistanu boli zriadené stovky utečeneckých táborov, na ktoré finančne prispievali USA. Viaceré z táborov sa stali výcvikovými strediskami bojovníkov za islam, ktorým boli poskytnuté zbrane a inštruktori zo strany Pakistanu, Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska, Izraelu, Saudskej Arábie, Egypta či Číny. Ozbrojené, vycvičené jednotky potom prenikali späť do Afganistanu, kde viedli boj za vieru, džihád, a útočili na sovietske i na vládne vojská, z ktorých mnohí často dezertovali a pridávali sa k partizánom.
Vnútorný spoločenský problém sa zrazu zmenil na medzinárodný. Ale v konflikte už bojovali svetové veľmoci proti Afganistanu.
Vláda USA znásobila svoju podporu mudžahedínov od roku 1980 jedenásťkrát. Sovietske velenie sa v tom čase už len snažilo o ochranu svojich posádok a zabezpečenie diaľnic na odchod vojsk. Po Ženevských dohodách podporovaných OSN sa nakoniec sovietske vojská z krajiny stiahli. Prišiel 15. február 1989, vtedy sa definitívne skončila sovietska okupácia Afganistanu. Afganská komunistická vláda bola však aj naďalej pri moci.
Vznik Talibanu
V roku 1992 Nadžibulláhovu vládu vystriedala nová dočasná vláda mudžáhidov. Medzi jednotlivými frakciami mudžahedínov sa rozpútala urputná občianska vojna, do ktorej v roku 1994 skúšalo zasiahnuť aj OSN vyslaním mierovej misie.
Tá sa pokúsila o rozhovory s náčelníkmi hlavných vojenských zoskupení, a taktiež s významnými Afgancami žijúcimi v emigrácii. Spoločne pripravili plán zostavenia novej vlády, ktorá mala v krajine znovu nastoliť mier.
Začiatkom roku 1995 sa však na scéne objavuje radikálne sunnitské hnutie Taliban. Jeho predstavitelia mali pôvodne zamedziť rozvratu krajiny, verili, že sa im to môže podariť iba v súlade s najprísnejšími zásadami ortodoxného islamu.
Zo začiatku rukovali výhradne z radov presídlencov z Afganistanu, ktorí utiekli do Pakistanu. V roku 1994 sa začali vracať do krajiny a začali sa nazývať Taliban. Je to preklad z afganskej perzštiny - tálibáne ilm - hľadači vedenia.
K Talibanu sa neskôr začali pridávať i príslušníci iných islamských štátov, napríklad Pakistan, Saudská Arábia, Jemen, Irak, Čečensko, Indonézia. Hnutie podporovali nielen miestni pašeráci, ale aj pakistanske úrady, ktorým záležalo na tom, aby bol juh zbavený afganských mudžahedínov, ktorí by bránili voľnému priechodu tovaru.
Taliban dobyl v novembri 1994 Kandahár a na isté obdobie v oblasti zavládol relatívny mier. K hnutiu sa hromadne pripájali mladí muži s nádejou, že dosiahnu v celej krajine mier. Pakistanská vláda v záujme stabilného režimu v susednej krajine vyslala na pomoc Talibanu ozbrojené niekoľkotisícové oddiely, ktoré po urputných bojoch dobyli Kábul. Bol rok 1996 a Taliban, etnickí Paštúnovia, sa tešil obľube.
Spočiatku sa nedopúšťali žiadnych násilností na obyvateľstve, ale snažili sa bojovať s korupciou, trestali zločinnosť, obnoviť obchod a zaviesť v krajine poriadok. Na čelo novej vlády sa dostal samozvaný náboženský vodca Talibanu mulla Muhammad Umar, ktorý si zaviedol v štáte ten najčistejší islamský režim na svete.
Znovu sa objavili najprísnejšie tresty ako bičovanie, kameňovanie, utínanie rúk a verejné popravy, a to aj za najmenšie priestupky. Mužom prikazoval nosiť brady určitej dĺžky, ženám sa nariaďovalo chodiť v burkách, dievčatá mali zakázané chodiť do školy či športovať a ženám sa takisto zakazovalo vykonávať zamestnanie.
Taktiež zakázal televíziu, zakázal ľuďom fotografovať, hrať na hudobné nástroje a spievať a tancovať na verejnosti. Takéto obmedzenia vyvolávali nevôľu Afgancov a pobúrenie medzinárodného spoločenstva. V roku 1999 boli proti Afganistanu vyhlásené ekonomické sankcie.
Vojna Talibanu a USA
Jeho činy, žiaľ, obdivovali aj iní fundamentalistickí islamisti a Umar sa čoskoro dostal do závislosti organizácie Základňa, Al-Káida, Usamu bin-Ládina, ktorý bol podobne ako Umar veteránom afganského odboja.
S pomocou USA dodával afganským mudžahedínom zbrane, verboval bojovníkov do odboja a neskôr financoval niektoré Umarove projekty. Koncom 90. rokov Ládin zapojil Umarovu vládu do medzinárodného islamistického hnutia, hoci ten o to až tak nestál a nikdy žiadnemu štátu nevyhlasoval svätú vojnu. Po páde dvojičiek 9. septembra 2011 však Pakistan tento čin jednoznačne odsúdil a Taliban prestal podporovať. Umar sa mohol spoliehať už iba na bin-Ládina, ktorému poskytol pohostinnosť a odmietol ho vydať Spojeným štátom. Svoju krajinu tak vtiahol do vojny medzi USA a Al-Káidou.
Dňa 7. októbra 2001 začali vojenské štrajky proti Afganistanu. Útok bol vojenským odvetným útokom na útoky al-Káidy z 11. septembra 2001. „Dobrý deň. Podľa mojich rozkazov armáda Spojených štátov začala štrajky proti teroristickým výcvikovým táborom al-Káidy a vojenským zariadeniam režimu Talibanu v Afganistane. Tieto starostlivo cielené činnosti majú za cieľ narušiť využívanie Afganistanu ako teroristickú základňu operácií a napadnúť vojenskú spôsobilosť režimu Talibanu,“ povedal vtedajší prezident Bush 7. októbra 2001.
Taliban bol zvrhnutý a prišla nová vláda v čele s Hamidom Karzajom. Existovali počiatočné tvrdenia, že krátka vojna bola úspešná. Ale povstalecký Taliban sa objavil v roku 2006 a začal používať samovražednú taktiku kopírovanú z džihádistických skupín iných regiónov. Americké vojská zotrvali v Afganistane až do momentu, kedy prezident Joe Biden nerozhodol o ich stiahnutí sa z Afganistanu. Vieme, čo sa dialo potom.
Ani jednej svetovej veľmoci, ktorá sa snažila do Afganistanu priniesť zmeny, sa to v nepodarilo. „Američania sľúbili, že bude bezpečie, a to nespravili,“ povedal Navrátil.
„Sovieti chceli nastaviť komunizmus, Američania demokraciu. Američania k tomu mali dosť dobre našliapnuté, dokonca to ľudia prijali. NO urobili chybu, zradili ľudí, ktorí im pomáhali. Je tam veľká skepsa voči americkej vláde.“
Prečítajte si: Taliban ovládol Afganistan, chystá sa vyhlásiť Islamský emirát
Súčasný útek prezidenta
Afganský prezident Ašraf Ghaní odletel z krajiny. Na Facebooku uviedol, že to bola ťažká voľba, ale že sa rozhodol odísť, aby zabránil krviprelievaniu. "Nech žije Afganistan“. Vyjednávači Talibanu rokovali o odovzdaní moci. "Taliban vyhral s úsudkom svojich mečov a zbraní a teraz je zodpovedný za česť, majetok a záchranu svojich krajanov," povedal Ghaní.
„Drvivá väčšina afganských prezidentov bola zabitá. Nečudujem sa, že utiekol, myslím, že utiekol do Tadžikistanu. Nemal už žiadnu moc, myslím, že utiekol, aby ho Taliban verejne nepopravil. Aj keby zostal, určite by sa národ nespojil. Prezidenta nebrali ako veľkú autoritu.“
Momentálne sa hnev a strach Afgancov stupňujú, pretože USA opúšťajú Kábul. Taliban síce vydal všeobecnú amnestiu pre všetkých vládnych predstaviteľov a vyzval ich, aby sa do práce vrátili s plnou dôverou, no v Afganistane panuje všeobecná skepsa a nedôvera. Taliban je totiž známy vykonávaním brutálnych trestov a bol obvinený zo spáchania vojnových zločinov. Celý svet je v očakávaní, čo sa bude diať v nasledujúcich hodinách a dňoch.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies