Mnohí ľudia majú pocit, že úspech im jednoducho uniká bez ohľadu na to, čo robia. Zdá sa, že sa snažíme, zdá sa, že robíme všetko správne. A predsa. Aj keď to vyzerá tak, že ideme tým správnym smerom a tentoraz sa to už musí podariť, skrátka to do seba napokon nezapadne...
A tak stagnujeme, prešľapujeme na mieste a naše sny okolo nás len padajú ako vyhasnuté hviezdy, jedna za druhou. Prešľapujeme v šedi priemeru, v horkosti pocitu, že sme predsa mali byť už dávno ďalej. Ale na poslednú chvíľu nám vždy niečo zabráni vykročiť.
Ak je toto aj vaším životným scenárom, možno vám v napredovaní bráni podvedomý strach z úspechu. Čože? Prečo by sa niekto bál uspieť? Bál byť spokojnejší, plniť si svoje sny, vyniknúť v niečom? A predsa, strach z úspechu naozaj existuje a oberá mnohých ľudí o sny a dosahovanie cieľov.
Môže za ním stáť mnoho dôvodov. Môže to byť preoblečený strach zo zmeny, ktorú so sebou dosiahnutie ďalšej méty nevyhnutne prináša. Môže to byť iná podoba strachu zo zlyhania, strachu, že nám prídu na to, odhalia, že sme vlastne na ten úspech nikdy nemali. Že si ho nedokážeme udržať, obhájiť.
Môžu za tým byť stovky klamlivých presvedčení o nás samotných, ktorými sme nechali spútať svoj život a potenciál. Že vlastne na žiadny úspech a radosť z neho nemáme. Že sa nám to nikdy nepodarí. Že to je iba plané snívanie. Že by sme mali prestať snívať o úspechu, ďalšom postupe, napredovaní, lebo takto je vlastne všetko v poriadku, veď sú všetci spokojní, a čo by na to vlastne povedali druhí?...
Boh nechce, aby sme zostali zalezení v tejto nore strachu. Nechce, aby sme žili „pod svoj potenciál“, naopak, veď on nás pre ten potenciál stvoril. On ho pozná a neželá si nič viac, aby sme každý k nemu smerovali.
Ako keď poslal Petra po rybu so zlatou mincou v ústach, vybral ju a zaplatil ňou všetko potrebné. Možno pre niekoho príliš pragmatická a suchá pasáž Božieho Slova, no skrýva sa za ňou oveľa viac ako len platenie daní. Boh do každého z nás vložil tú mincu, s ktorou môžeme odomknúť náš potenciál.
Niekde v hlbinách mora, alebo v divokých prúdoch chladného horského potoka pláva tá naša ryba, ktorú keď vylovíme, vylovili sme kľúč k mnohým oblastiam nášho života. K našim snom, radostiam, biznisom, projektom. Ktorými máme v živote zažiariť. Ktorými dokážeme svetu dávať to, čo do nás bolo vložené.
Pamätám si, ako som sa raz v modlitbe pýtala: „Bože, tak mi ukáž, prosím, aká je tá moja ryba? Kde je? Ako sa k nej dostať?“ Hneď som videla obraz krásnej, tučnučkej guľatej oranžovo-zlatistej rybky s veľkými očami a mincou v ústach. No ako mi ju Boh začal podávať, zrazu mi pripadala strašne, strašne veľká!!! Bola asi desaťkrát väčšia odo mňa samotnej, bála som sa, že na mňa spadne, zadlávi ma!
Ako som si ju mohla vziať? Ja ju nechcem, bojím sa, to je príliš veľké sústo!!! Začala som utekať. Od Boha, aj rybky s mincou, ktorú má špeciálne pre mňa.
Tak to robíme často aj v živote. Utekáme od toho, čo je tu pre nás. Lebo máme zakorenené hlboko v sebe, že pre nás dobré veci nie sú. Že musíme zostať v móde prežívania. Že si nezaslúžime niečo výnimočné. Že keď nechcú veľké veci ostatní okolo nás, nemáme právo chcieť ich ani my, že nemôžeme byť takí rozmaznaní a domýšľaví. Že by sme nemali urážať druhých našimi snami, talentmi, úspechmi...
Strach z úspechu, výnimočnosti, vylovenia tej zlatej mince. Často je spojený so sabotérom v našej hlave, ktorý nás chce od týchto vecí za každú cenu oddeliť. Od všetkého toho dobrého a vzácneho, čo Boh do nás vložil. Tento sabotér, kuvik v hlave nechce a nechce, aby tieto veci vyšli na povrch. Aby zažiarili. Aby naplnili nás, ale aj životy ľudí okolo nás!
Aby sme sa vďaka tej zlatej minci stali svetlom sveta. Aby sme sa chopili tej sily, super-schopnosti, ktorú má Boh pre nás k dispozícii. A ktorá má moc meniť životy.
Toto kuvik v našej hlave nechce. On chce zatuchnuté vody. V ktorých sa roky nič nemení. A my sme sa uspokojili s tým, že tak to musí byť. Že na viac nemáme. A tak sa naučíme držať ústa. Poviazať svoj hlas. Svoje sny. Radosti. Krídla. Aby sme zapadli. Aby bol pokoj. Stuchnutý a jedovatý hnilobný pokoj... Podľahneme odovzdanosti, menejcennosti, rečiam o tom, že sa to nedá, nesmie, nedokážeme, nemôžeme si dovoľovať. Rečiam, ktoré sme počuli včera, alebo v detstve. Zapísali sa do drážok nášho mozgu a spojili sa po rokoch do veľkého sabotovania nás samotných.
Hodia nám pod nohy všetky možné prekážky, aké len existujú. Strach z ľudí. Strach vytŕčať. Strach uspieť. Strach vynikať. Strach byť príliš nahlas. Strach nevyhovieť, nepáčiť sa. Strach z kritiky. Strach zo zlyhania. Strach z konfrontácie. Vina, výčitky, hanba za to, že „ty by si si mal niečo takéto dovoliť? Vyskakovať? Snívať? Zabudni! Na to ty nemáš, nie si dosť dobrý...“
A tak radšej robíme celé roky veci na istotu. Staré známe. Osvedčené. Na pol plynu. Často aj ľavou zadnou. Ale... bez zápalu a vášne. Bez srdca. Bez zmyslu. Také, ktoré zapĺňajú náš život, denný režim. Zapĺňajú, ale nenapĺňajú! Nás, ani tento svet. Tým, čím Boh chce, aby sme ho zaplnili.
Neverme tým klamstvám. Neverme, že všetky zlaté mince sa už rozchytali. Že pre nás Boh nemá plán. Má a chce, aby sme sa hýbali smerom k tej rybke. Aby sme mali odvahu a vášeň začať ju loviť v tých krásnych bujných vodách, kde spoznávame sami seba, svoje limity a túžby. Kde nájdeme mincu, ktorá ožiari náš život a všetko okolo nás. Ktorá rozviaže to, čo bolo spútané, dá život tomu, čo má žiť, piesňam, knihám, dielam, slovám, odpusteniam, nádejám, viere.... Len sa k tej svojej rybke so zlatou mincou prihlásiť a vydať za ňou...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies