Nie každý predaj musí skončiť okradnutím toho druhého. A máme to tu, tridsiate výročie osamostatnení sa dvoch republík, ktoré dovtedy od roku 1969) tvorili zvláštny útvar zvaný federácia. Federácia sa počúvala slávnostne ako Československá federácia – vtedy bez pomlčky – znela tak trochu americky. Nový štát si zachoval „unitárneho“ prezidenta (stal sa ním krátko po normalizácii Slovák), vedúceho skupinky zvanej KSČ a jej bratislavskej pobočky KSS (po Dubčekovi sa na jej čelo postavil tiež náš človek – Slovák), ministerstvo zahraničia viedol tiež Slovák a vrchným ideológom bol občan vtedajšej ČSSR, ktorého rusínsky prízvuk naznačoval, že je neschopný Slovák až do takej miery, že je schopný všetkého. Obe republiky tak mali dva zbrusu nové parlamenty, dve vlády a dokonca v menšom vzorci aj samostatné ministerstvá.
Takže sme v rokoch 1989 - 1992 čelili automatickému procesu
geografických premien. Do roku 1989 sme mali tri komunistické
federácie (odkazujem na legendárnu štúdiu Vojteka Mastného) a
všetky sa nám rozpadli. Sovietsky zväz, ako sa ukázalo, to
prijal, ale nakoniec neuniesol, Juhoslávia (Srbsko) vzdorovala
krvavým spôsobom, ale po zanovitých dobrodružstvách v Chorvátsku
a v Bosne ju trochu usmernilo NATO.
V Československu (dva roky pred zánikom tohto štátu ešte s pomlčkou) to prebehlo prekvapivo
hladko. Ten „zamat“ bol balzám na utrápený západný svet,
ktorý ešte netušil nič o anexii ukrajinsko-tatárskeho Krymu (ale
kto sa v tej geoetnicite má vyznať ?) a nasledujúcich hrdinských
činov ruskej soldatesky na Ukrajine. Ale kto vie, možno aj nejaký
ukrajinský Rus podrezal na Ukrajine hrdlo ruskému Rusovi. Vojna
zmazáva to, čomu hovoríme „ludskosť“.
Rozdelenie, či sa to niekomu páči alebo nie, bola dobrá vec.
Jedným spevavým hlasom to dnes hovoria obe strany, všetci sú
spokojní. Tieto dva národy – Česi a Slováci – zažívajú ale
jeden neprekonateľný problém, ktorý sa volá dejiny. Ešte
kedysi, za študentských čias, som sa dostal ku knihe americkej
autorky menom Vera Laska (vari Vierka Láskavá?), ktorá sledovala
kultúru prisťahovalcov z Rakúska-Uhorska do Severnej Ameriky,
zahŕňala možno aj Kanadu. Výsledok štúdie nie je vôbec šokujúci. Slováci a Slovenky sa – po stopách
svojich rodičov – ženili a vydávali s Maďarmi (ďalej už to
nebudem prechyľovať), Česi si brali Nemky (iste, ak Američan
nebol poruke). A nedomnievam sa, že by to bolo len kuchyňou.
Tieto dva národy si zaslúžia samostatnosť a historické okolnosti tomu priali.
Nevieme, komu za to poďakovať: Neoliberálovi Klausovi alebo
zbojníkovi a zlodejovi (vraj, nechcem mať predvolanie na súd za
urážku na cti) Mečiarovi. Ale išlo to bez väčších zábran a
tak trochu česko-slovensky. Kedysi som mal tu česť spýtať sa
dnes už dávno nebohého ministra zahraničia Česka, Jiřího
Dienstbiera, prečo sa ČSFR rozpadla tak jednoducho. Jeho odpoveď
bola švejkovská: „ Voni ti Češi i Slováci vědí, že když se
střílí a jeden toho druhého trefí do kolena, tak to bolí“.
Chudák. Veď kto by tu vtedy strieľal? A navyše ostrými?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies