Petra Vlhová prehovorila o svojom duševnom zdraví: "Som tiež len normálny človek, mám dni, keď plačem na izbe"

„Chcem byť dobrým príkladom ľuďom. Chcem im odovzdať niečo dobré, čo som sa naučila. A som presvedčená, že na tom, keď človek začne hovoriť o duševnom zdraví a o tom, že sa necíti dobre, nie je nič zlé. Keď známi ľudia, ktorí sú vnímaní ako „slávni“ budú hovoriť, ako sa majú, čo prežívajú, tak sa možno aj bežní ľudia budú cítiť komfortnejšie rozprávať o tom, ako im je a čo ich trápi, “ hovorí naša najúspešnejšia lyžiarka Petra Vlhová o tom, ako prežíva svoje víťazstvá aj pády. Najotvorenejší rozhovor jej kariéry vznikol pre Ligu za Dušené zdravie s podporou UNIQA, ktorá dlhodobo pomáha v oblasti duševného zdravia a snaží sa destigmatizovať túto tému aj cez svojich športových ambasádorov. 

„Na druhej strane musím uznať, že pocit zodpovednosti a očakávania akoby preberám na seba od ostatných. Pretože od seba samej ho mám naozaj obrovské. Odmalička som chcela víťaziť. Vždy som chcela byť najlepšia, takže ak som v nejaký deň povedzme tretia, viem, že očakávanie od seba som mala väčšie. Chcela som byť prvá. Snažím sa preto následne zistiť, kde som urobila chyby, a kde to nabudúce môžem urobiť lepšie. Aby som najbližšie, keď budem mať ďalšiu šancu, dokázala zvíťaziť. Rozumiem, že niekto si môže povedať, že prečo to tak mám, myslím si však, že keby som nebola taká, aká som, tak by som nedokázala víťaziť kontinuálne. Možno by som dokázala zvíťaziť, ale nie vo víťazstvách pokračovať,“  hovorí Petra otvorene. 

V ceste na vrchol sú však aj obdobia, kedy sa jej nedarí a má pochybnosti. "Sú dni, keď po pretekoch prídem na izbu a plačem. Nespím. Hlavou mi idú myšlienky, že mi to nejde, že už nedokážem byť lepšia. Aj ja mám v daný moment, keď mi to nejde tak, ako by som chcela, pochybnosti, plačem a nespím. Trápim sa. Ale to ľudia nevidia, lebo sa to deje za zatvorenými dverami,“ priznáva Petra a hovorí, že v takýchto chvíľach ju drží nad vodou disciplína a pevná vôľa. „Vtedy si hovorím – dnes je to takto a zajtra bude lepšie. Aj keď to, samozrejme, vždy nefunguje. No stále sa snažím byť sama sebou. Naladiť svoju hlavu na to, že dnes to možno nevyšlo, ale vyjde to nabudúce. Nerozoberám to, „nerýpem“ sa v tom zbytočne, pretože to ma brzdí v ceste k ďalším pretekom a k ďalším víťazstvám.“

Petrin život však nie je len šport. Sama pripomína, že je normálny človek, má svoj osobný život a rieši každodenné problémy ako hocikto iný a zažíva dni, keď nevidí to povestné svetielko na konci tunela. „Tie dni sú proste čierne. Vtedy počkám, poviem si, že sa na to vyspím a na druhý deň možno bude lepšie. Pokúšam sa tiež  získať odstup, pozrieť sa na to celé s nadhľadom. Predstavujem si samu seba a hovorím si Aha, tam je Peťa a niečo rieši. Odstup, nadhľad, počkať do ďalšieho dňa – to mi pomáha lepšie sa rozhodnúť, ako keby som reagovala hneď, v danej emócii, ktorú v ťažkej situácii cítim.“

Petra upozorňuje, že k tomuto postoju nedospela sama, ale pomohla jej mentálna koučka, s ktorou spolupracuje už niekoľko rokov. „Otvorene poviem, že to, že človek vyhľadá pomoc, nie je zlyhanie. Ľudia sa hanbia, lebo si myslia, že vyhľadať pomoc je slabosť. Nie je to tak. Ale ak chcete na sebe niečo zmeniť, alebo sa niečo naučiť, je za tým veľmi veľa náročnej práce na sebe, ktorú musíte chcieť urobiť, lebo sama sa neurobí, ani ju nikto neurobí za vás. Musíte mať vôľu a chuť. Moja skúsenosť je, že pracovať na sebe samej, zlepšovať sa, čo sa týka myslenia a ovládania mysle je niečo, čo nám vie pomôcť v každodennom živote, v medziľudských vzťahoch aj v manželstve či partnerstve. Ako komunikovať, ako zvládať rôzne situácie, ako upokojiť svoju myseľ, keď vám niečo stále beží v hlave a vy nedokážete zaspať, hoci potrebujete byť na druhý deň svieži a vyspatí, to všetko sú veci, ktoré sa dajú naučiť.“

Petra sa nebojí, že otvoreným rozhovorom o duševnom zdraví ukázala svoju zraniteľnosť. Práve naopak. „Chcem byť dobrým príkladom ľuďom. Chcem im odovzdať niečo dobré, čo som sa naučila. A som presvedčená, že na tom, keď človek začne hovoriť o duševnom zdraví a o tom, že sa necíti dobre, nie je nič zlé. Ľudia ma vidia v televízii väčšinou usmiatu, keď sa mi darí a vnímajú ma, ako keby som bola človek, ktorému nikdy „nič nie je“. Myslím si však, že keď známi ľudia ukážu, že aj oni zažívajú obdobia, kedy im nie je dobre, aj ostatní možno časom pochopia, že to, čo prežívajú oni sami, prežívame vlastne my všetci. Keď známi ľudia, ktorí sú vnímaní ako „slávni“ budú hovoriť, ako sa majú, čo prežívajú, tak sa možno aj bežní ľudia budú cítiť komfortnejšie rozprávať o tom, ako im je a čo ich trápi.“

Naša najúspešnejšia lyžiarka sa naučila hovoriť o svojich pocitoch úprimne a odporúča to aj ostatným. Myslí si, že nie je dobré byť ticho, keď sa človek necíti dobre. „Ak chce mať človek lepší život, treba s tým začať niečo robiť. Preto rozprávam, ako sa cítim, ako mi je. A odporúčam ostatným, ak im nie je dobre, aby začali robiť to isté. Nie je na tom nič zlé a naozaj si myslím, že to jedného dňa aj tak povedia. Duševné zdravie je veľmi prepojené s fyzickým. Ak chceme byť zdraví, musíme sa o seba starať, na tele aj na duši,“ uzatvára Petra Vlhová.