Masajovia chcú žiť podľa tradícií, odmietajú sa vzdať ilegálnych praktík

Na druhej strane však neodmietajú vymoženosti modernej doby, ako sú napríklad mobilné telefóny: kupujú si ich, aj keď nevedia čítať a písať. Jeden z najznámejších kmeňov sveta odoláva vývoju modernej doby a stále žije podľa svojich tradícií. Deti Masajov nechodia vo väčšine prípadov do školy, pretože chlapci pomáhajú rodičom starať sa o stádo dobytka a dievčatá sa vydávajú už ako 12-ročné, takže potom do školy aj tak chodiť nemôžu.

Stojac v skupinke asi pätnástich Masajov sa po otázke, koľkí z nich chodili niekedy do školy, prihlásil len jeden. "Škola je ale ďaleko od dediny. A okrem toho, po siedmich rokoch som tam prestal chodiť, pretože som nemal podporu na to, aby som pokračoval. Vrátil som sa domov a pomáhal som rodine so stádom," povedal bývalý žiak na margo svojho vzdelania.

O to viac prekvapujúce je, keď vytiahnu z vrecka svojho tradičného masajského oblečenia mobilný telefón a začnú si fotiť prvého bieleho človeka, ktorého v živote uvideli. Jeden z nich vysvetľuje, že mobil sa dá kúpiť na trhu - stojí od 20.000 do 150.000 tanzánskych šilingov (v prepočte zhruba 8,50-64 eur), v závislosti od toho, aký je kvalitný.

Keďže Masajovia nemajú žiadne finančné príjmy, a to ani z práce, ani nijaké sociálne dávky alebo príspevky od štátu, je na zamyslenie, odkiaľ berú peniaze na telefón. "Keď potrebujem peniaze, predám niečo zo svojho stáda," vysvetľuje jeden z vlastníkov mobilného telefónu.

Masajovia bývajú v malých okrúhlych domoch. Vo vnútri je malý priestor na spanie, v jednom rohu množstvo šupiek z kukurice, pretože pred pár hodinami sa varilo, a v strede miestnosti ohnisko, ktoré celú noc horí, aby odplašilo hmyz či iné živočíchy. Okná nemajú, čo znamená, že obydlie je celý čas zadymené. V žiadnom z nich však, samozrejme, nie je elektrina, čo ponúka ďalšiu otázku: kde si Masajovia nabíjajú mobilné telefóny?

"Keď prejdem takých desať kilometrov, dostanem sa do dediny, kde niektorí majú solárne panely. Nechodím tam však každý deň - keď nepotrebujem telefonovať, mám telefón vypnutý, takže sa tak rýchlo nevybije," hovorí Mozes Sakita. A druhý Masaj, menom Loroiyo Ndika, ho dopĺňa: "Tí ľudia, ktorí majú solárne panely, vám dovolia nabiť si telefón za 300 tanzánskych šilingov (v prepočte zhruba 13 eurocentov)."

Poslednou otázkou, ktorá v súvislosti s mobilným telefónom visí vo vzduchu, je jeho samotné používanie. Ak Masajovia nechodia do školy a nevedia čítať ani písať, musí byť pre nich problematické používať telefón. Na to len krútia hlavou, že to nie je žiadny problém - oni predsa správy nepíšu, oni len telefonujú.

Telefónne čísla si ale predsa musia nejakým spôsobom uložiť do telefónu, alebo aspoň musia byť schopní nájsť v telefónnom zozname to správne meno, komu chcú zavolať! "Pozrite sa, čísla si ukladáme takto," ukazuje jeden z Masajov svoj telefónny zoznam a v ňom sú pod sebou uložené kontakty ako x, xx, xxx, xxxx a tak ďalej. "Uložím si to takto a pamätám si, koľko znakov je ktorá osoba," vysvetľuje.

Majú síce mobilný telefón, v ich živote však chýbajú iné základné veci. O elektrine a tečúcej vode netreba ani diskutovať, zaujímavé na rozhovor je ale zdravotníctvo. "Nemáme nemocnicu v blízkom okolí. Ak je niekto naozaj chorý, musí ísť niekoľko kilometrov peši do nemocnice; mnoho ľudí cestou umrie," hovorí jeden z prísediacich Masajov.

Zdravotníctvo vraj však nemajú zadarmo a keďže sami nevedia, koľko návšteva lekára alebo aj lieky samotné stoja, väčšinou si na účtenke nájdu obrovské sumy. "Vtedy musíme tiež predať niečo zo stáda, ako keď kupujeme telefóny," dodáva s jemným úsmevom. Zborovo však vyhlasujú, že väčšinou lekára nepotrebujú, lebo sa liečia miestnymi bylinkami. Táto odpoveď sa v asociáciách dá okamžite spojiť s Masajkou, ktorá bola deň predtým na oslave obriezky úplne v tranze a starší Masaj na otázku, či je zdrogovaná, odpovedal: "Nie, my tu nemáme drogy. Len lokálne bylinky."

Zaujímavou osobou medzi nimi je Loroiyo Ndika, jeden z vlastníkov mobilných telefónov. Okrem tradičného masajského oblečenia má na sebe modernú bundu: taká vetrovka vraj stojí od 15.000 do 25.000 tanzánskych šilingov (zhruba 6,50-11 eur). Kúpil si aj motocykel, ktorý vraj používa i pri pasení dobytka, ale aj keď sa potrebuje dostať na trh - a zíde sa najmä v akútnych a núdzových situáciách. Loroiyo dokonca sníva o tom, že bude prvým Masajom, ktorý vlastní auto. Na to by však musel predať veľa zo svojho stáda.

Po debatách o mobilných telefónoch, motorkách a platení za lieky sa opäť vynára otázka o modernizácii životného štýlu, ktorú tak vehementne odmietali. "My nie sme proti takémuto rozvoju. My by sme chceli nemocnice, cesty a podobne, to ale neznamená, že chceme meniť svoj životný štýl. Chceme aj naďalej pásť svoje stáda a pokračovať vo všetkých našich tradíciách," uzavierajú Masajovia z oblasti Kiteto.