Hviezdny režisér Alan Parker neľutuje odchod do dôchodku: Starí muži nerobia dobré filmy

Ako 72-ročný rodák z Londýna povedal počas nedávneho 24. ročníka Art Film Festu, kde si prevzal ocenenie Zlatá kamera, filmovanie podľa neho nie je pre starých mužov. Starí muži navyše podľa neho, až na výnimky, nerobia dobré filmy. “Ak chcete v USA nakrútiť film, musíte pracovať 12 hodín šesť dní v týždni a trvá to tri mesiace. Ste preč od domova, od rodiny, niekde v otrasnom hoteli. Nie je to veľmi príjemné. Ja som to robil 40 rokov a došiel som k záveru, že radšej si to uľahčím,” povedal Parker, ktorý po svojom poslednom filme Život Davida Galea z roku 2003 pôsobil ako predseda rôznych britských filmových inštitúcií. V súčasnosti sa venuje umeniu.

Ako tiež povedal, filmový priemysel sa najmä v USA drasticky zmenil. “Je naozaj ťažké robiť seriózne filmy. Ja nerobím filmy so superhrdinami. Keď chcete urobiť film, môžete si napísať scenár, no musíte nájsť milióny dolárov, aby ste z neho mohli urobiť film. Pretože je to veľmi drahý proces. To si vyžaduje veľa žobrania,” uviedol. “Ako umelec si musím kúpiť plátno a farby. To je tá najnáročnejšia úloha. To je ten dôvod. A tiež, režíroval som od 24 rokov, tak som si povedal, stačí, prenechajme to niekomu inému,” pokračoval.

Dlhoročnú kariéru režiséra, pričom pre mnohé svoje filmy napísal aj scenáre, Parker považuje za šťastlivú. “Robil som filmy, ktoré som chcel robiť. Mal som šťastie pracovať v Hollywoode a stále som mohol robiť filmy, ktoré boli mojím osobným pohľadom. Tak, ako sa robia filmy v Európe. Som veľmi hrdý, že som robil rôzne druhy filmov, rôzne žánre a boli presne také, ako som chcel,” povedal pre agentúru SITA.

“Dobrá vec na písaní je, že ste sám. Režisér musí spolupracovať so stovkami ľudí. Byť scenáristom je veľmi samotárske. Ale keďže som robil oboje, musím povedať, že režírovanie je omnoho náročnejšie,” vyjadril sa tiež. “Vždy ma prekvapovali režiséri, ktorí nepíšu scenáre, pretože si myslím, že je to dôležité. Ako pokračuje nakrúcanie, je to organické a schopnosť písať je pre režiséra veľkou výhodou. Niektorí dobrí režiséri si nikdy nepísali scenáre. Ja som začínal ako scenárista a prácu režiséra považujem za rozšírenie života scenáristu. Pre mňa sú tieto oblasti prepojené,” uviedol.

Parkerove začiatky pritom siahajú do reklamy. Prechod do filmového priemyslu ale nepovažuje za prirodzený postup. “Keď som pracoval ako copywriter, písal som scenáre reklám. Reklama trvá asi tridsať sekúnd, nie je to celovečerný film, čo znamená, že je to úplne iná úloha. Takže to nie je nutne prirodzený postup. Keď som pracoval v reklame, požiadali ma, aby som napísal scenár, ktorý náhodou sfilmovali. Tak som objavil túto záľubu. Po pravde, ak by som nedostal túto úlohu, ostal by som asi pri reklame. Mám rád reklamu, veľa som v nej zarábal,” priblížil so smiechom.

Parker ako režisér debutoval televíznou snímkou No Hard Feelings (1973), no až muzikál Bugsy Malone (1976) si získal záujem širokej verejnosti. Snímka je paródiou na americké gangsterské filmy a obsadenie tvoria iba deti. “Do tej chvíle som napísal veľa scenárov. Šlo o sociálne drámy odohrávajúce sa v Anglicku, no filmový priemysel v krajine bol vtedy v zlej situácii a ja som bol frustrovaný. Tak som napísal americký film, hoci som dovtedy USA nenavštívil. Mal som tiež sám štyri malé deti, tak som urobil film pre ne. Tak mi to prišlo,” zaspomínal Parker. Keďže mal ale iné predstavy o svojej ďalšej kariére, po Bugsy Malone nakrútil drámu Polnočný expres, ktorá mu vyniesla prvú nomináciu na Oscara. “To je úplný opak. Pri ňom som si myslel, že asi takýto režisér chcem byť. Bugsy Malone bolo teda pragmatické cvičenie na začiatok. Ten film v skutočnosti nereprezentuje moju kariéru,” porozprával Parker.

Napriek tomu Parkera prekvapuje, že snímka Bugsy Malone je stále populárna. Film sa dočkal divadelnej adaptácie a pravidelne ju vo Veľkej Británii uvádzajú v televízii. Svoje rozhodnutie obsadiť iba deti, pritom považuje za dobrý krok. Detskí herci totiž snímke dali niečo úplne iné, akoby jej dali dospelí. “Keď ste mladý, ste trošku naivný, ale zároveň ste odvážny, hoci si to neuvedomujete. Keď ste však starší, reagujete: ‘Nie to neurobím, to nebude fungovať, už som to raz skúšal a nefungovalo to.’ Mladí nemajú také pocity. Robia iba to, čo považujú za správne. Niekedy z toho vzíde živá a originálna práca. Skúsenosti môžu pomôcť, ale byť naivný môže byť tiež veľkou výhodou,” povedal.

Zo svojej filmografie Parker nedokáže ani po rokoch vybrať svojho favorita. Za najpríjemnejšiu pracovnú skúsenosť považuje film The Commitments (1991), pretože, ako zavtipkoval, v ňom nehrali žiadne hviezdy. Naopak veľmi náročná bola preňho práca s Rogerom Watersom na snímke Pink Floyd: The Wall.

“Bol to úžasný koncept ešte skôr, ako som sa k tomu dostal. Nechcel som to režírovať, pretože to nebolo moje. Oni však chceli, aby som to nakrútil a ja som urobil svoju verziu. Problém s Rogerom Watersom nebol v kreativite, šlo jednoznačne o ego. Bolo to jeho a moje ego. Keď sa pozriete na plagát, hovorí: ‘Film Alana Parkera Pink Floyd: The Wall od Rogera Watersa’. To je výsledok toho konfliktu,” vyhlásil Parker, ktorý zároveň povedal, že aj napätie počas nakrúcania môže priniesť ovocie.

Novou skúsenosťou pre Parkera bola aj práca na filmovom muzikáli Evita o manželke argentínskeho prezidenta Juana Peróna. Do titulnej úlohy filmu totiž obsadil Madonnu, voči čomu v krajine protestovali.

“Protesty neboli úplne o Madonne. V Argentíne je Eva Perón buď milovaná a považovaná za svätú, alebo si myslia, že to bola prostitútka. Takže nedokážete potešiť obe strany. Keď sme dorazili do Buenos Aires, šoféroval som z letiska a na všetkých mostoch boli nápisy ‘Choď domov, Alan Parker!’, čo nebolo veľmi vítajúce. Nakoniec sa ukázalo, že šlo len o skupinku ľudí, čo nás tam nechcela. Myslím, že keď prídete niekam niečo robiť a ľudia proti tomu protestujú, tak sa tí protestujúci neskôr z jedného dôvodu vyparia. Minieme veľa peňazí, dáme prácu mnohým ľudom a to je dôvod, prečo prestanú protestovať,” priblížil Parker.

Ako tiež prezradil, pôvodne mala Evitu stvárniť Michelle Pfeiffer. “Nechcela však opustiť Los Angeles, lebo mala dve malé deti. Chcela, aby sa to nakrúcalo v štúdiu, čo som zasa nechcel ja. Chcel som, aby sme to nakrúcali v Buenos Aires. Takže napokon to odmietla. Neskôr som dostal štvorstranový list od Madonny, v ktorom napísala, že je jediná, kto to môže urobiť dobre. Takže napokon tú úlohu dostala. Vtedy bola najväčšou hviezdou na svete. Z pohľadu štúdia, boli radi, že v tom hrá,” povedal.

Parker tiež prezradil, že aj napriek nakrúteniu muzikálov či hudobných filmov, nehrá na žiaden hudobný nástroj. Jeho vzťah k hudbe je však taký, že vie určiť, ktorá hudba bude dobre fungovať vo filme. “V tom som dobrý. Nehrám na hudobné nástroje, no bol som s hudbou v kontakte, takže sa o nej viem rozprávať. Nemyslím si ale, že môžem povedať Andrewovi Lloydovi Webberovi, že hudba nie je dobrá. Raz som však mal odvahu povedať Johnovi Williamsovi, čo je jeden z najúspešnejších hudobných skladateľov, že hoboj neznie dobre,” povedal.

Parkerova filmografia obsahuje celkovo 14 celovečerných titulov. Okrem spomínaných filmov nakrútil snímky Sláva (1980), Krídla (1984), Angel Heart (1987) či Angelin popol (1999). Druhú nomináciu na Oscara za réžiu mu vyniesla dráma Horiace Mississippi. Okrem toho si vyslúžil tri nominácie na Zlatý Glóbus. Päť jeho filmov bojovalo o Zlatú palmu na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, pričom snímka Krídla získala Veľkú cenu poroty. V roku 2013 mu Britská akadémia filmových a televíznych umení udelila cenu za celoživotné dielo. Ako však Parker uviedol, dostať cenu za celoživotné dielo, akou je aj ocenenie Zlatá kamera, je veľmi lichotivé, no najviac ho dokáže potešiť smiech. “Priťahuje ma každý, kto ma dokáže rozosmiať. To je tá najdôležitejšia vec. Nikdy nemôžete mať dosť smiechu,” povedal.