BRUSEL - Energetická kríza v roku 2022 spustila preteky v dotáciách cien elektriny, ktoré sa stali ústredným prvkom priemyselnej politiky, tvrdia analytici think tanku Bruegel. Európa musí nájsť správne riešenie pre dotovanie elektriny zvlášť preto, že smeruje k elektrifikácii dopravy a domácností.
Ben McWilliams pracuje v oblasti energetickej a klimatickej politiky v ekonomickom think-tanku Bruegel v Bruseli. Giovanni Sgaravatti je analytik energetického a klimatického výskumu, zatiaľ čo Simone Tagliapietra a Georg Zachmann sú senior analytikmi think tanku.
Úloha vlády pri stanovovaní koncových cien elektriny sa stáva hlavnou témou diskusií o priemyselnej politike. Rozdelenie daní a taríf vytvára obrovský rozdiel medzi cenami, ktoré platia rôzni spotrebitelia na tom istom trhu. Energetická transformácia Európy zároveň závisí od zvyšujúcej sa elektrifikácie hospodárstva a zvyšovania podielu elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov. Oba faktory zvýšia význam daní z elektriny, ktoré stanovujú vlády.
Upozornila na to energetická kríza: keďže ceny elektriny prudko stúpali, európske priemyselné odvetvia boli konfrontované s vyššími a nestabilnejšími cenami ako ich zámorskí konkurenti. Vlády odpovedali miliardovými dotáciami, aby ceny znížili.
Zatiaľ čo akútna fáza energetickej krízy už pominula, rastúce obavy o konkurencieschopnosť priemyslu vytvárajú politický tlak na vlády, aby pokračovali v takýchto dotáciách alebo daňových výnimkách. Dvoma významnými príkladmi je francúzska reforma toho, ako štátna energetická spoločnosť EDF predáva elektrinu vyrobenú z jadrovej energie, a politická diskusia v Nemecku o tom, ako agresívne dotovať ceny elektriny energeticky náročnému priemyslu. Tie prišli uprostred širšej európskej diskusie o reforme trhu s elektrinou v EÚ. Tento vývoj si zaslúži osobitnú pozornosť aj preto, že v nadchádzajúcich rokoch budú musieť vlády minúť miliardy eur na transformáciu svojich elektrických sietí.
Ako vidíme, diskusia by sa mala točiť okolo piatich kľúčových otázok, ktoré sa v diskusiách o energetickej a priemyselnej politike EÚ objavujú len sporadicky. Prvou otázkou je, či by sa financie na elektrifikáciu ekonomiky mali získavať prostredníctvom taríf za elektrinu alebo všeobecného zdanenia.
Vlády historicky získavali späť náklady na dotovanie obnoviteľných zdrojov energie a rozširovanie siete prostredníctvom taríf za elektrinu. V posledných dvoch rokoch však presunuli veľkú časť týchto výdavkov do všeobecného rozpočtu, aby ochránili spotrebiteľov pred vysokými cenami energie. Táto dynamika môže prospieť elektrifikácii hospodárstva. Zníženie nákladov na elektrinu však tiež znižuje motiváciu k energetickej účinnosti, ktorá by sa mala namiesto toho rýchlo zvyšovať.
Druhá otázka sa týka toho, ako by sa zdaňovanie malo rozdeliť medzi domácnosti a firmy. Štandardné rozhodnutie európskych vlád je uvaliť väčší podiel daní na domácnosti, aby dotovali spotrebu elektriny firiem. Keďže vlády tlačia na domácnosti, aby si inštalovali tepelné čerpadlá a osvojili si elektrické vozidlá, bude rásť tlak na zvrátenie tejto politiky. Naopak, obavy z konkurencieschopnosti priemyslu budú tlačiť na vlády, aby znížili zdanenie energeticky náročných a exportujúcich firiem.
Tretia otázka sa týka toho, či by energeticky náročné odvetvia mali mať prospech z nižšieho zdaňovania v porovnaní s odvetviami, ktoré nie sú energeticky náročné. Ekonomická logika dotovania energeticky náročných firiem je kontroverzná. Určitá úroveň podpory je odôvodnená ako kompenzácia vyšších nákladov na uhlík v EÚ v porovnaní s medzinárodnými konkurentmi. Ďalším dôvodom výsadného postavenia energeticky náročného priemyslu je, že vlády ich považujú za záruku ekonomickej bezpečnosti – napríklad výrobu ocele.
Spoločnosti, ktoré sú energeticky náročné, však zvyčajne produkujú nižšiu pridanú hodnotu na jednotku spotreby elektriny a tiež zamestnávajú menej ľudí.
Štvrtá otázka sa týka možných kompromisov pri prilákaní nových tovární na výrobu čistých technológií. Výroba mnohých čistých technológií zahŕňa výrobné fázy náročné na elektrinu, napríklad rafináciu polysilikónu pre solárne panely alebo výrobu batériových článkov. Rovnako ako staršia energeticky náročná výroba, aj táto nová vlna čistých technológií bude čeliť rovnakej dynamike v súťaži o výrobu elektriny.
Obrovská spotreba energie týchto zariadení je preto pre politikov aj samotných investorov a priemysel výzvou, aby starostlivo zvážili, kam nové továrne umiestnia.
A nakoniec, dôležitou otázkou je, či by sa mala uprednostniť koordinácia energetických dotácií zo strany EÚ pred individuálnymi vnútroštátnymi opatreniami. Akékoľvek zvýšenie spotreby jednej krajiny znamená, že ostatné krajiny na vnútornom trhu s elektrinou môžu spotrebovať menej a budú čeliť vyšším cenám elektriny. Preto majú národné dotácie cezhraničné účinky. Napríklad počas energetickej krízy európske vlády súťažili o dotácie, čo nakoniec zvýšilo cenu obmedzených dodávok zemného plynu.
Dobrou správou je, že Nemecko a Francúzsko zatiaľ dodávajú pokušeniam veľkoryso dotovať energeticky náročný priemysel. To by malo dôsledky pre integritu európskeho jednotného trhu a energeticky nenáročných domácich spotrebiteľov.
Diskusie o ďalších dotáciách však ukazujú, že politika v oblasti elektrickej energie je ústredným prvkom priemyselnej politiky, čo bude v budúcnosti ešte výraznejšie.
Na jednej strane bude totiž rásť podiel elektriny na konečnom dopyte, keďže sektory dopravy a domácností prejdú najmä na elektrickú energiu. Ďalším faktorom je a bude rapídny nárast podielu obnoviteľných zdrojov na energetickom mixe. To znamená, že jednotková cena veľkoobchodnej elektriny sa síce zníži, no s rastom objemov bude narastať podiel daní a daňových príjmov, ktoré budú vlády rozdeľovať medzi spotrebiteľov.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies