Bolo to porušovanie ľudských slobôd, aké si len ťažko vieme predstaviť

Je to dávanie najavo, že jeden je menej a druhý viac. Je to šliapanie po dôstojnosti a základnej hodnote, ktorú by mal mať privlastnenú každý človek bez ohľadu na spoločenskú či rasovú príslušnosť.

Farba citov
Žiaľ, história pozná krutosť, o akej sa v súčasnosti ani nesníva. Nie tak dávno sa totiž Amerika hlásila k takej nenávisti, až je ťažké tomu uveriť.

Aj spisovateľka Kathryn Stockett to vie, a preto vytvorila výnimočný román Farba citov, v ktorom nezáleží na tom, či je pokožka biela alebo čierna, veď láska má aj tak vždy tú istú podobu.

Prečítajte si tiež: 

Nevydá sa
Píše sa rok 1962 a slečna Štíhla sa vracia do rodného mesta. Školu má doštudovanú, nápadníka nijakého a zatiaľ je jej jediným plánom do budúcnosti stretávanie sa s jej priateľkami, ktoré, ako inak, patria do vyššej vrstvy.

Dokázala by sa zmieriť s tým, že sa nikdy nevydá, pochopila, že je príliš vysoká, má príliš neskrotné vlasy a azda je aj priveľmi múdra. Čo má ale urobiť s tou túžbou po zmene, ktorú nie a nie uhasiť?

Nápad
Slečna Štíhla má talent na písanie. Skúša preto vymyslieť nejaký príbeh, ale vydavateľka z veľkého mesta tvrdí, že to nie je nič pozoruhodné. Má si radšej nájsť takú tému, o ktorej nikto nepísal, o ktorú sa nikto iný nezaujíma.

A potom sa to stane. Udrie ju to ako blesk z neba. Mohla by napísať o tom, aké je to byť čiernou slúžkou v dome bielej pani. Mohla by poukázať na to, aké to je pre černošku, keď vychováva cudzie dieťa a musí navyše trpieť neslýchané príkoria.

Osloviť však slúžky nebude také ľahké. Áno, bude to síce anonymné, ale ak by niekto predsa len odhalil totožnosť jednak autorky a aj každého, kto by sa na knihe podieľal, trest by bol ukrutný.

Je toho už veľa
Aibileen, čierna slúžka, ktorá vychováva už sedemnáste biele dieťa, o takom nápade nechce spočiatku ani počuť, bráni sa zubami-nechtami. Napokon sa v nej však čosi zlomí.

Spomenie si na svojho syna, ktorý zahynul pre nedbanlivosť nadriadeného. Spomenie si na poníženie, zlé zaobchádzanie, jednu urážku za druhou a čosi sa v nej búri.

Rovnako na tom je i jej priateľka Minny, ktorá tiež zažila bolesť z odsúdenia, a hoci má strach veľký ako svet, aj ona sa podujme beloške vyrozprávať o údele utláčanej.

Ak by som napísala, že román Farba citov je krásny, zďaleka by to nevystihovalo skutočnosť. Je v ňom obrovská dávka smútku, ale aj akéhosi rodinného tepla. 

Černošská komunita sa vzájomne podporovala, pre život toho druhého sa oplatilo stratiť aj ten svoj. Je v ňom ukázané skutočné porušovanie slobody a aj to, že ktokoľvek bojoval za rovnosť, zaplatil za to vysokú cenu.

Nie, slová nebudú dostačujúce, jednoducho to treba skúsiť. A ak niekto nerád číta, žiadny strach. Je dostupná aj filmová verzia.