Boh ju vyliečil zo závislosti od smrteľne návykovej látky

Padá a vstáva

Nanešťastie, čas letí neúprosne, a než sa nazdá, z bábätka je jedinec schopný a aj túžiaci rozhodovať, učiť sa a padať, učiť sa a padať...

Aj ona taká bola. Narodila sa do kresťanskej komunity, poznanie Biblie jej zabezpečovala každý týždeň sa opakujúca nedeľná škola.

Ako jedenásťročná zažila navyše aj osobný príbeh s Bohom.

"Mala som jedenásť rokov, keď sa ma Boh prvý raz osobne dotkol. S babkou sme celý týždeň zotrvávali v modlitbách a na kolenách som zažívala úžasné chvíle. Odvtedy sme sa s bratom predbiehali, kto prvý na bohoslužbách povie nahlas nejaký verš z Biblie. Chcela som byť k Bohu bližšie a bližšie."

Ach, a keď sa navyše ukázalo, že má dar spievať a žiariť ako hviezda, aktívne sa podieľala aj na nedeľnej hudbe, ktorá veriacim pripomínala to, na čo by nemali zabudnúť, a prečo sa oplatí žiť a nebáť sa smrti.

Zlá partia
Áno, tak sa to väčšinou začína. Vstúpi sa do zlej partie a ten, čo je mladý, chce si získať popularitu a vyskúšať aj to, o čom sa za denného svetla nehovorí a o čom si iba zasvätení smú ticho a s hlavami blízko pri sebe šepkať.

"Po strednej škole som spoznala ľudí, ktorí ma doviedli k drogám. Chcela som vyskúšať heroínovú cigaretu. Bolo mi z toho zle, a predsa som to dva roky fajčila a pravidelne chodila tam, kde mi to predali."

Aféra s heroínom trvala dva roky. Kým k heroínu bola pripútaná vášňou, neskôr sa v nej zrodilo hotové pobláznenie za čímsi iným.

"Prešla som na pervitín. Bola som na tom tak zle, že som normálne ľutovala, že som ho nebrala už skôr. Po mesiaci jeho užívania, som upadla do ťažkých depresií."

Myseľ jej produkovala iba temnotu, predostrela jej možnosť samovraždy. Veď ak by skoncovala, nemala by ani depresie, netrápila by seba a ani nikoho ďalšieho. Životný koniec by mohol nastať v aute, nasadla by, rýchlo naštartovala a jazda by ju priniesla až k smrti.

"Ale aj tak som s pervitínom neprestala. Vo vnútri som sa stále chvela. Nabudilo ma to tak, že som odrazu vôbec nepotrebovala spánok. Môj rekord bol jedenásť dní bez spánku. Mala som pocit, že sa mi všetky mozgové bunky pootvárali. Dokázala som všeličo vymyslieť. Problém bol v tom, že nič dobré to nebolo."

Potrebovala peniaze
Ktokoľvek, kto prahne po drogách, musí nevyhnutne vyriešiť zásadnu otázku. Kde, dopekla, vezmem peniaze?

Volanie po druhej dávke je silné, ale drogový biznis nie je charita a v jeho kruhu sa otáča moc peňazí.

Pervitín bol navyše tvrdý pán a za službu, ktorú poskytoval, chcel všetko alebo nič.
"Mala som len 48 kíl. Začala som halucinovať. Zdalo sa mi, že vidím strašne veľa futbalistov."

Hľadanie pokoja

Byť v neustálom strehu, nenávidieť slnko, tešiť sa na noc a ešte aj počuť kresťanskú hudbu tam, kde nijaká nehrala - taký bol jej chlieb, a hoci jej nechutil, jedávala ho aj naďalej. Hľadala pokoj, vnútorne doslova ziapala na Boha, nech jej ho dá, nech zabezpečí pokojnú hladinu, nech sa rozbúrenie pominie a vystrieda ho ticho. Nič sa však nedialo.

Až kým...
"V roku 2006 som nedobrovoľne navštívila modlitebné stretnutie. Boh ma vyslobodil, všetko to negatívne bolo preč. Urobila som ale obrovskú chybu. Neskončila som v práci, do ktorej som chodila, a preto som do toho spadla znovu. Tam totiž za mnou chodievali ľudia, ktorí ma do drog ťahali a ja som sa vrátila k starému spôsobu života. Rozdiel bol v tom, že som bola ešte sedemkrát horšia ako predtým."

Pamäť jej dodnes zahmlieva to ťažké obdobie, spomienky sú polovičaté. Vie, že posadnutosť drogami jej vzala výplatu, a že kvôli nim viedla hazardnú hru so šťastím a aj s políciou. Za volantom v aute, s jednou rukou riadiacou vozidlo a s druhou zvierajúcou fľašu od alkoholu, pokúšala trpezlivosť, zákon a zvolávala smrť aj život súčasne.

Dlho sa ale vyhýbať pravde nemohla, vodičský preukaz jej bol odobratý, prístup k dílerovi zahataný. A samota bola jej jedinou spoločníčkou.

"Všetci sa mi otočili chrbtom. Prestala som chodiť von. Mala som ťažké stavy. Nevedela som, čo predať. Išla som do cirkvi, ale zaspala som tam. Bola som natoľko unavená, že som to nevydržala."

Stačila jedna modlitba
Sloboda jej na dvere zaklopala v roku 2009. Postačila jediná modlitba, a zo závislosti ostala len čierna bodka v pamäti.

"Pastor sa so mnou modlil. Stačila jedna modlitba a Boh mocne zasiahol. Tri mesiace som dospávala, pleť mi zosvetlila, telo sa dávalo do zdravého stavu. Chodila som vysmiata. Pokušenie som mala iba raz, ale vďaka Bohu som zvíťazila."

Bola to žena blížiaca sa k stavu úplného dna, ale odtiaľ sa vyhrabala na vrchol. Je matka, manželka, človek milujúci Boha. A kto ju pozná, nemôže ju odsúdiť. Naopak, musí na ňu hľadieť s úctou, obdivom a dojatím. Inak sa to nedá. Z pekla na zemi sa totiž vráti len hrdina.