Videla, čo iní nevideli. Neodsúdila tam, kde iní odsudzovali. Maria Montessori prinútila celú Európu tlieskať jej na slávu

NETKY.SK • 19 Apríl 2023, 10:00 • 2 min
Videla, čo iní nevideli. Neodsúdila tam, kde iní odsudzovali. Maria Montessori prinútila celú Európu tlieskať jej na slávu

Pokrok sa začína tam, kde sa jeden človek nebojí podísť vpred a povedať, čo si myslí. Zmena prichádza tam, kde niekto odhodí staré zvyky a je ochotný počuť aj nevyslovené. Maria Montessori bola takou ženou, takou, čo sa nestrachovala, čo sa nenechala odradiť, čo čítala z pohľadov a mala srdce preplnené porozumením.

slovakia

left justify in out

Výnimočná a navždy zachovaná v dejinách Maria Montessori sa narodila v roku 1870 a ako prostredie jej bolo vybraté Taliansko.

Otec zrejme zmýšľal prakticky, teda aspoň pokiaľ môžeme súdiť podľa jeho povolania. Pracoval ako štátny úradník, čím si iste rodina zabezpečila akú-takú vážnosť.

Maria ako dobrá študentka absolvovala strednú školu s technicko-prírodovedným zameraním a potom okúsila tvrdý pád do reality.

Snívala veľký sen a konala tak, aby sa jej splnil, aby mohla v starobe uľahnúť a vydýchnuť si úľavou, že nezaháľala a priložila ruku k dielu.

Mienila navštevovať univerzitu a vzdelávať sa v medicíne, avšak jej pokus sa skončil neúspešne a ona prijatá nebola.

 

Nevzdala sa

 

Našťastie pre ňu a neprehnane aj pre ľudstvo ako také, sa Montessori ani náhodou nevzdávala, a keď jej nevyšlo jedno, skúsila druhé.

Tentoraz sa báť nemusela, s diplomom ukončila vstup do vedomostí matematiky, fyziky a prírodných vied.

To však ani zďaleka nebolo všetko, pretože ak si raz niečo zacielila, nenechala túžbu upadnúť a zmeniť sa na prach. Diplom jej otvoril dvere dokorán a ona ako prvá žena skutočne absolvovala medicínu. Jej výsledky sa nedajú označiť inak, iba ak ako vynikajúce.

Kým do rozumu nalievala skúsenosti, zúžitkovala ich aj v praxi. Jednak asistovala v nemocnici, a jednak bažila po múdrosti v oblasti psychiatrie a detskej medicíny. Och, Montessori dokázala, že ak človek ozaj chce, nájde si čas a nedovolí, aby mu unikol pomedzi prsty ako dáka hlina.

Dokonca i jej profesori jej preukázali úctu, dávali jej ponuku, priam sa šli pretrhnúť, aby pracovala v tamtej i hentamtej nemocnici. Ak by sa mala pomenovať jediná oblasť, v ktorej vynikala, potom to iste bola práca s deťmi. Vo všeobecnosti však bol prístup k pacientom nesmierne vzácny, voňal človečinou a láskou. Montessori venovala dušu, aby sa aspoň čiastočne pričinila o zmiernenie ľudského utrpenia.

 

Videla, čo iní nevideli

 

Maria Montessori videla, áno, ona hľadela tam, kam by sa ktosi iný ani neodvážil pozerať.

Zaujali ju deti malomyseľné, teda také, ktoré spoločnosť nepriamo ohodnotila ako bezcenné, ako telá bez sŕdc a azda aj bez nároku na lásku.

Často sa stavala pred postele, v ktorých ležali, pozorovala a kládla si zložité otázky. Napokon usúdila, že ony nebažia po jedle, hoci, pravdaže, i to je nutné pre plnohodnotný život, ale zo všetkého najviac potrebujú akýsi podnet, čo by vrátil iskru do oka.

Ochotne ich vzala na kliniku, jasne povedala, že sú vzdelávateľné a že problém, ktorý majú, nie je psychický, lež pedagogický.

Pravdaže, aby názor nebol len názorom, prečítala práce niekoľkých lekárov, a to predovšetkým z Francúzska, ale ľahostajní jej nebývali ani známi filozofi.

Nuž, usilovná bola poriadne, pretože jej príspevok, v ktorom na konferencii v Berlíne nahlas vyslovila, čo predtým ležalo v jej zaneprázdnenej mysli, uchvátil verejnosť nielen v Nemecku. O Marii Montessori sa šepkalo, písalo, celučičká Európa tancovala na jej oslavu.

 

Nadšenie rástlo

 

Presvedčivosť jej nechýbala ani v nasledujúcich rokoch, pretože keď o niečo neskôr vášnivo tvrdila, že slabomyseľné deti by mali mať nejaké špecializované zariadenie, v ktorom by sa im dostalo starostlivosti, vďaka čomu by sa zmenila spoločnosť, poslucháčom zobrala dych.

Takmer ju počujem, ako zanietene vraví:

 

„No len uvážte. Prečo by sme mali zmierňovať dôsledky choroby, keď jej môžeme priamo predchádzať? Nemusia z nich byť kriminálnici, naopak, mohhli by dostať príležitosť byť na prospech spoločnosti.“

 

A publikum len tlieskalo a tlieskalo, súhlasne pokyvovalo hlavou a ona si vydýchla. Zaujala ich a úcta jej právom patrila.

Prednášky pokračovali, úspech sa znásoboval, nadšenie rástlo.

Vznikla jedinečná modelová inštitúcia pozostávajúca z 22 žiakov a Montessori sa stala jej hrdou riaditeľkou. V záujme, ktorý bol na nej badateľný, oproti sebe stáli dve východiská. Zameriavalla sa tak na pomoc pedagógom, ako aj študentom.

Aké to malo ovocie? Vskutku pozoruhodné!

Deti, ktoré by inak boli odpísané, zvládli skúšky, naučili sa čítať a písať. Treba navyše podotknúť, že skúšky, ktoré zdolali, boli pôvodne určené pre zdravé deti, takže Montessori upravovala len pomôcky a materiály, a nie samotné osnovy.

Keď vnímala progres, ktorý dosiahla, doviedlo ju to k istej otázke.

 

 Vari by zdraví jedinci nepotrebovali tiež o niečo iný prístup? Veď bežné školy ich brzdia, nedávajú im vzlet, držia ich zakliesnené na zemi.

A tak opustila inštitúciu, porodila syna a dala sa do novej práce. Opäť hľadala, pátrala, poznámkovala a premýšľala.

Ďalšie vzdelanie pedagogiky a hygieny ju prinútilo uvedomiť si, že vtedajší systém je viac na škodu ako na osoh.

Znovu prednášala, a akonáhle jej bola ponúknutá väčšia miestnosť pre deti, obsadila ju a zamestnala jedinú vychovávateľku. Tá sa, ako ju Montessori inštruovala, mala držať v úzadí a dať deťom možnosť rozvíjať sa. Ich úlohou bolo postupne sa zžiť s prostredím, naučiť sa, ako prevziať zodpovednosť za seba, ako narábať s okolím.

Čo sa udialo, spôsobilo obrovitánske prekvapenie i pre Montessori. Maloletí, kedysi apatickí a mrzutí, zažili nevýslovnú premenu. Zmenilo sa sociálne správanie, postoj k činnostiam, jednoducho a dobre, boli na nepoznanie.

Spustila sa hotová revolúcia, takmer celý svet sa dozvedel, čo sa odohralo a prichádzali návštevy z rozličných kútov, aby sa na vlastné oči presvedčili, čo Montessori preukázala.

V dôsledku neopísateľného pokroku sa vzdala lekárskej praxe a úplne sa sústredila na prehlbovanie vzdelávania.

Zakladali sa školy, jej priaznivci boli odvšadiaľ a patrili medzi nich i svetové osobnosti ako Graham Bell či Thomas Edison.

 

Aj oni, ako jej podporovatelia, šírili myšlienku a prispievali k tomu, že získala zlaté medaily a mala otvorenú náruč doslova všade, aby pôsobila, aby pomohla deťom rozvinúť prirodzené charakteristiky.

No a vzhľadom na skutočnosť, že to bola žena múdra, uvedomila si, že jej práca nesmie zaniknúť ani smrťou, a tak spoločne so svojím synom priložila prst a narodila sa medzinárodná asociácia Montessori.

V roku 1952 naposledy vydýchla a bola pochovaná v Holandsku. Myslím, že najlepšie všetko vystihol nápis na náhrobnom kameni, ktorý generácie hovorí:

„Prosím, milé deti, vy všetky, ktoré môžete, budujte so mnou mier medzi ľuďmi na celom svete."



twiterfacebooklinkedinwhatsapp

Za Netky.sk
Michaela Mihokova
Netky
Deň Ústavy o
00 DNÍ 00 HODÍN 00 MINÚT 00 SEKÚND
logo
Copyright © 2023 PetsoftMedia Inc.
Všetky práva sú vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ, fotografií a video správ zo zdrojov TASR, SITA, taktiež z vlastnej autorskej tvorby, je bez predchádzajúceho písomného súhlasu porušením autorského zákona

Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies