A predsa. Skôr než týchto čudných ľudkov z minulého storočia s perom v ruke a pohľadom zamiereným zasnene do diaľok vysmejeme, skúsme uznať, že možno majú pravdu! Hoci mobil aj počítač sa stali už nenahraditeľnými vecami v našich životoch, stále viac a viac vedeckých štúdií a terapeutických smerov potvrdzuje, že písanie denníka môže byť nielen zábavné zabíjanie času pre snílkov, no ide o rituál, ktorý má neodškriepiteľné uzdravujúce účinky pre našu myseľ, dušu, život.
Terapia doslova za pár eur. Stačí pero, zošit kúpený v papiernictve za pol eura a vyhradený čas, hoci aj pätnásť minút. A vôľa stretnúť sa na tých stránkach so sebou. S pravdou svojej duše. Denník ako rieka slov. Vopred neplánovaných. Ktoré nás môžu prekvapiť. Zaskočiť tým, čo nám zrazu vyskočí spod pera. To, čo nešlo len tak z hlavy. To, čo nevedelo byť vyslovené pred inými. Ani pred samým sebou vo vnútornom rozhovore. A zrazu to tečie.
Pri písaní sme istým spôsobom „prinútení“ materializovať to, čo sme mali ako beznádejne zmotané klbko myšlienok v hlave. Nevyslovené, nevyjadrené. Pri písaní sa musíme koncentrovať. Neodbiehať. Dať tomu, čo nás naháňalo v mysli konkrétnu podobu. Písanie je tiež rituál. Máme pred sebou bielu stránku a pozývame svoju dušu, nech sa ozve. Konkrétne. Slobodne. A zrazu sa vyplavujú veci, ktoré celý čas potrebovali byť vyjadrené. Na papieri je to zrazu čierne na bielom. Niečo, čo nás môže prekvapiť. Ale aj oslobodiť. Viesť.
Tým, že sme vzali do ruky pero a položili jeho hrot na čistý papier, rozhodli sme sa, udelili sme našej duši, pocitom, myšlienkam povolenie vyjsť na svetlo sveta. Niečo sme vzali z hlavy a dávame to na papier. A teda oddeľujeme a oslobodzujeme niečo, čo už má ísť z nášho života preč. Má byť na to posvietené, má to byť riešené, (od)pustené.
Písanie na biely papier je tiež symbolické, lebo biely papier pred nami nás vyzýva: Píš svoj príbeh. Môžeš, celkom odznova! Písanie denníku je skvelé v tom, že nič nehráme, nedokazujeme, naopak, chce sa od nás len to najautentickejšie, najpravdivejšie, najvnútornejšie. Môžeme byť tvoriví, spontánni, nedokonalí, stratení, bez očakávaní, čo to vlastne ideme písať. A presne naša duša pri uzdravovaní potrebuje. Neočakávania. Autentickosť. Voľnosť. A možnosť vyjadriť sa. Odhaliť pochované. Odkryť boľavé. Vyzvať potlačené.
Je na nás, ako hlboko sa na prvýkrát odvážime ponoriť. No isté je, že ak si tento zvyk osvojíme deň po dni, krôčik po krôčiku, písanie dokáže mať obrovské benefity pri procese uzdravovania duše, (znovu)budovania identity. A to aj doslova. Vedecké výskumy hovoria, že trauma poškodzuje mozgové tkanivo, ale keď ľudia vložia svoje emocionálne zážitky do slov, môžu zmeniť spôsob, akým je v mozgu usporiadané. Inými slovami, traumatický zážitok mohol mať vplyv na náš mozog, no vypísavanie sa z tejto bolesti má na jeho tkanivo blahodarný účinok.
Pravidelné kladanie svojich emócií a mysle na papier znižuje úzkosť, zlepšuje vzťahy s okolím, kondíciu, kreativitu, ale tiež nám ukazuje cestu, po ktorej kráčame, kam smerujeme, čo potrebujeme. Vďaka nemu sa cítime lepšie, šťastnejšie, veselšie, vplýva pozitívne na našu inteligenciu. Vďaka písaniu sa tiež reálne hýbeme vpred, pretože písanie si vyžaduje ľavú hemisféru mozgu, ktorá keď sa prepojí s pravou, spájajú sa vízie a predstavy s konkrétnymi riešeniami a my môžeme vykročiť!
Vďaka písaniu môžeme nielen napísať svoj život, ale aj dotknúť sa svojím príbehom niekoho iného! A tak zo svojho traumatického zážitku urobíme víťazstvo. Z obete hrdinu. Vyťažili sme to najlepšie z našej bolesti tým, že sme ju vytiahli na svetlo sveta, aby nemohla páchať škodu v našom podvedomí, duši, mysli, ale naopak, náš príbeh sa dotkol srdca niekoho, kto potreboval počuť práve naše slová...
„Neviem, čo si myslím, kým to nenapíšem.“
Joan Didion, spisovateľka
Za netky.sk
Alexandra Elia
