Toto je báseň, ktorá inšpirovala a zmenila svet

Pomyslel by si niekto, že poézia má moc prevrátiť niečí život, alebo že silou slova môže odznova vystavať niekoho rozbitý svet?

Pravdepodobne by to nenapadlo živej duši a možno by sa nejeden človek nad tým zasmial. Nevera trvá až dovtedy, kým sa to nevyskúša, takpovediac, na vlastnej koži. Potom nie je ani najmenšie miesto pre spochybňovanie.

Zaklope smútok
Žiaľ, podmienka na dokonalé precítenie či na stotožnenie sa do takej miery, že sa verše dávkujú ako liek, je väčšinou emocionálna bolesť. Na srdce zaklope smútok a odrazu neznámy autor vyjadrí to, čo je v mysli, avšak nie každý by to dokázal napísať na papier.
Báseň, o ktorej píšem ja, inšpirovala celý svet a verte mi, nepreháňam ani trochu.

Začalo sa to dobre

"Jednej noci sníval sa mi

nezvyčajný sen:
Pán a ja – my dvaja len,
sme sa brali spolu sami
popri mori piesčinami," začína sa text a je jasné, že čitateľ je už chytený v pasci. Na začiatku sa zdá, že je život ľahký ako obal od cukríka a nenaruší ho nič. Boh je blízko, vie sa to a všetko je v poriadku.

"Pred zrakom mi vyvstávali
príhody a udalosti
z celej mojej minulosti;
pri každej sa za mnou tiahli
stopy v piesku dvoje:
Pánove a moje."
A dokonalosť pokračuje, je to spokojnosť a blahobyt.

Kde si?
Ako to však už býva, nič netrvá večne a aj dojem dokonalosti sa niečím poruší. Spôsobí to strata, rozchod či rozvod a kadečo iné, veď zla a nešťastia je všade toľko, až sa to ani spočítať nedá.

"Posledný keď výjav mihol sa mi,
obrátil sa zrak môj vzad
za tými v piesku šľapajami,
a pozorujúc tak ich sledy,
vidím, že ich kedy-tedy
bol len jeden rad;
druhý vytrácal sa kdesi,
a to dokonca práve vtedy,
keď stíhali ma strasti, biedy
a útrapy a žiale,
a neboli veru malé."
Odohráva sa fáza otázok a pocit osamelosti narastá. Svet je chladné miesto, akoby sa mu

Boh otočil chrbtom
Tak teda kde je najvyšší, keď ho človek najviac potrebuje?
Odpoveď je v posledných veršoch, a hoci mladú ženu, ktorá báseň napísala osobne nepoznám, muselo to byť vnuknutie z neba.
"Čo si myslieť o tej veci?
Ako je to možné, Pane,"
vravím, veď si prísľub dal mne,
že, ak za Tebou sa dám,
budeš so mnou vždy a stále,
neopustíš ma – nuž ale
vždys´ ma nechal, keď mi Teba
práve najviac bolo treba.

"Ako pochopiť to mám?
Moje drahé, drahé dieťa,"

povedal mi na to Pán,
večnou láskou milujem ťa,
nikdy neopustil som ťa,
nikdy teba nenechám;
"bol som s tebou po všetok čas prešlý,
a že za tie smutné doby bied
stôp, len jeden zavše vidíš sled,
to ťa vtedy moje ruky niesli."

Áno, je to tak. Boh neopúšťa, slabému dáva silu, uslzenému úsmev a každému dáva lásku. Stopy v piesku je báseň, ktorá by sa mala pripomínať a nalievať sa do ucha ako kvapky, nech potrie celú bytosť. Niet divu, že inšpirovala a zmenila.