Toto je príbeh Daniela, ktorý bol takmer tri desaťročia alkoholik. Je to dôkaz, že nikdy nie je neskoro vrátiť sa na začiatok a urobiť všetko inak. Ale pozor, je potrebné čítať bez predsudkov s uvedomením si, že nikto nie je bez viny.
Čo bolo pre iných normálne, jemu pripadalo nezvyčajné
Daniel vyrastal v robotníckej rodine. Nevie celkom presne odpovedať na otázku, či mu už ako dieťaťu alkohol ovinul putá okolo rúk, hoci videné návyky rodičov sa mu zakorenili ako niečo všedné, nad čím nie je nutné pozastavovať sa.
„Môj otec bol murár a v bývalom režime sa na stavbách dosť pilo. Navyše aj ostatní členovia rodiny a známi boli pijani."
Nevyrastal rovnako ako vrstovníci. Nepriatelil sa s chlapcami, s ktorými by zdieľal ten istý vek, väčšinu najmladších i búrlivých rokov, strávil v prítomnosti dospelých jedincov. Rodičia neraz cestovali, Daniel býval v opatere starej matky.
Sebadeštruktívna láska a zničujúca vášeň pre alkohol sa zrodila súčasne s túžbou nasledovať otcove šľapaje a stať sa murárom. Ale nevnímal to ako čosi nesprávne, v mysli sa mu tento postoj udomácnil ako prirodzený.
Ako pätnásťročný vstúpil Daniel do partie, v ktorej sa jednostaj porušovali pravidlá.
„Tí chlapci boli odo mňa starší aj o desať rokov. Mali ťažkosti so zákonom, naučil som sa od nich veľa zlého, čo neskôr ovplyvnilo môj život."
Otočil sa chrbtom aj vzdelaniu, oveľa radšej rozdával energiu hre na hudobné nástroje. Najväčšmi si obľúbil gitaru a jeho nadanie mu otváralo dvere do spoločnosti (hrával na svadbách, oslavách a iných podujatiach). Kamkoľvek sa dostal s gitarou v ruke, pripravený odovzdať dar publiku, nesmel, samozrejme, chýbať alkohol.
Na závislosť ho musel upozorniť niekto iný
O tom, že je závislý, nikdy nepremýšľal. Neuvedomoval si, aký mocný je alkohol pán a koľko človečiny si bez dovolenia berie. Daniel sa oženil, na svet sa pýtala jeho prvá dcéra a na existujúci problém ho upozornila až manželka.
Ale ani to mu dostatočne neotvorilo oči, nechcel si pripustiť, že nad sebou stráca nadvládu.
Dostal sa na šikmú plochu
Rozpadala sa mu rodina a vďaka potýčke sa ocitol vo väzení.
„Jedenásť mesiacov som bol vo výkone väzby. Tam som si prvý raz sľúbil, že prestanem piť, ale, žiaľ, nesplnil som to."
V snahe prežiť sa prispôsobil štýlu života v neslobode. Kým ho mreže oddeľovali od vonkajšieho sveta, nahováral si, že zvládne skoncovať s neutíchajúcim smädom, ale akonáhle mal možnosť získať zakázané, neváhal a príležitosť využil.
„Po troch mesiacoch ma pridelili na stavbu Do pezinka, a hoci som ešte stále bol zatvorený, nelegálne som získal prístup nielen k alkoholu, ale aj k analgetikám."
Spoluväzni tvorili pestrú skupinu „nevinných". Trest si jeden odpykával za krádeže, druhý za násilné činy, lekcií na rozdávanie bolo viac než dosť.
Po troch súdoch ho napokon prepustili s podmienkou a bolo jasné, kam sa po návrate poženie.
„Podľahol som aj hazardu. Prácu som mal a aj dobre platenú, ale prevažná časť výplaty išla na alkohol. Účty sa neplatili, rodina sa zadĺžila, čo viedlo až k nutnosti predať byt. Začal sa kolotoč sťahovania, jeden prenájom za druhým. Ale ani to mi asi nestačilo."
Prvé stretnutie s Bohom
Rok 1998, najmä posledný mesiac v ňom, sa mu stal osudným. Takmer premrhal aj to posledné, čo mal - vlastný život.
Šoféroval vozidlo bez vlastníctva vodičského preukazu a navyše pod vplyvom alkoholu, čo malo za následok vážnu autonehodu. Lekári sa k jeho vtedajšiemu stavu stavali skepticky, a hoci podstúpil viaceré operácie, telo sa nie a nie spamätať. Aby si orgány odpočinuli, uviedli ho do umelého spánku.
„V tom čase moja rodina navštevovala evanjelickú cirkev metodistickú. Niekoľko veriacich prišlo až ku mne, kládli na mňa ruky a modlili sa. Prvý raz som zažil skutočný Boží dotyk.“
Stretnutie s Bohom sa prejavilo aj tým, že na Daniela bola vyliata moc uzdravenia, a hoci jeho prípad nejeden doktor považoval za beznádejný, zranenia sa vyliečili a on dokonca opäť nastúpil do práce.
„Klamal by som, ak by som tvrdil, že tým sa závislosť skončila. Ja som aj chodieval občas na nedeľné bohoslužby, ale nedovolil som Bohu, aby mi úplne pomohol. Alkohol sa mi niekedy aj hnusil, ale aj tak som si musel dať, lebo inak som býval podráždený. Nepiť som vydržal raz mesiac, raz dva mesiace, ale vždy som aj tak upadol do rovnakého stereotypu."
Prečo, Bože, prečo?
Sloboda bola prijatá až v roku 2016, teda dlho po prvom duchovnom zážitku.
Opäť bolo Bohom zabránené tragédii. Daniel prežil zázrak, ale nielen on. Sedel v aute s kolegami a synom, ktorý mal pod kontrolou volant. Nanešťastie, syn nezastavil na stopke a do auta narazil kamión.
„Vtedy som z plných pľúc zakričal na Ježiša, nech nás neopustí a nech nám pomôže."
Auto síce ďalej nebolo možné používať, ale pasažieri vyviazli bez jediného škrabanca.
„Naplno som si uvedomil, že Boh činí v našich životoch zázraky. Len vďaka nemu už dnes nepijem. V jeden večer som prišiel domov, bolo mi veľmi zle, a keď som sa v nasledujúce ráno pokúšal napiť, Boh premenil môj postoj a viac mi to ani nešlo."
Daniel sa nepýta, prečo trvalo tak dlho, kým bol vyvedený z otroctva na slobodu. On totiž vie, že hoci Bohu nie je nemožné nič, potrebuje aktívne spolupracovať s človekom. Potrebuje srdce, ktoré sa mu vydá, myseľ, ktorá sa na neho upne a ústa, ktoré ho vyznajú ako jediného stvoriteľa.
Daniela neminuli ani drámy (zomrel mu otec, dcéra duševne ochorela, dvakrát s rodinou prišiel o strechu nad hlavou).
O to viac vidí Božie pôsobenie a cíti vďaku za neopísateľnú milosť, ktorá mu bola preukázaná.
„Bez Boha by som to nikdy nezvládol. Aj takého človeka ako som bol ja, zahrnul láskou a vyslobodil. Dnes mám plnohodnotný život bez alkoholu, hazardu a falošných priateľstiev a všetkého, čo to obnáša. Vďaka za Božiu trpezlivosť, ktorú so mnou mal. Nech je vyvýšené meno Ježiš naveky."
A hrať na gitare Daniel túži už iba kresťanské piesne.
Za netky.sk
Michaela Mihokova
