Samozrejme, ona vopred vedela, s kým pristala na stretnutia, uvedomovala si, že to nie je nič, čo by sa dalo označiť ako všeobecne podporované. Utlmila si svedomie, sama sebe predostierala výhovorky, samu seba topila v sebaklame.
„Zaryl sa mi hlboko pod kožu," povedala mi. „Ale ako? Prečo?" spýtala som sa. A tak mi to povedala.
Len tak
Zoznámenie sa udialo celkom nebadane. Ona sedela v bare, on sedel v bare, navyše ich spájalo priateľstvo s iným človekom a odtiaľ bol už len kúsoček k prvému pozdravu. Treba ešte spomenúť, že v období, o ktorom je článok, bola ona závislá na pervitíne a on zasa neodmietol kokaín.
„Požičiam ti auto, chceš? Môžeš sa niekam povoziť," veľkoryso ponúkol a jej sa na tvári objavil širokánsky úsmev. O tom, či návrh aj prijala, nie je nutné ani uvažovať.
Hľadá sa ON
Osudná noc pominula, nastalo ráno a za ním ďalšie a ďalšie. A jej sa zacnelo, mala túžbu vidieť ho. Raz bola tam, potom hentam, vyberala si miesta, na ktorých sa zvyšovala pravdepodobnosť, že by sa opäť dali do reči. Kto hľadá, ten aj nájde, vraví sa.
Milenecký pomer sa otvoril. Či mala vedomosť, že je už ženatý s inou ženou? Áno, mala. Či jej to neprekážalo? Iste, príjemné jej to nebolo. Uchlácholilo ju, keď začula, ako sa ho manželka pokúša telefonicky zastihnúť, ale on jej to buď vôbec nezdvihol, alebo k nej bol hrubý. Aj opustiť ju mal v pláne, tak sa aspoň dohodli.
„Kde si?" nervózne mu kládla otázku, keď sa jej ozval. Veď mal byť s ňou, v ruke si mal niesť kufor a začiatok oficiálneho vzťahu by nemusel byť taký vzdialený. „Som v nemocnici," odpovedal skrúšene. „Teraz odísť nemôžem. Keď som to skúšal, tak sa žena skoro zabila. Ošetrujú ju, vzala si nejaké tabletky."
Rok sa pominul, ani ten druhý netrval večne. Prázdne sľuby, preplakané sviatky a do toho všetkého posadnutosť drogami.
Bože, kde si?
Pomer pokračoval sedem dlhých rokov. Zlom sa ukázal, až keď do jej srdca vstúpil Boh. Ožila, uvedomila si svoju ženskosť, aj na váhe získala, budovala si sebadôveru a oboznamovala sa s tým, že je cenná, krásna a milovaná dcéra najvyššieho. Po pervitíne ani po inej omamnej látke viac nesiahala.
On ju pozoroval, hľadel na ňu, kým kráčala po ulici, udivene civel do tváre, ktorá konečne vyžarovala radosť a kričala po živote. Nie, neposlala ho preč hneď, ešte zopárkrát podľahla. Ešte niekoľkokrát si líhala na koberec so slzami v očiach a prosbou o odpustenie, že spáchala čosi, čo Boh neschváli.
Keď sa človek oddá Bohu, predošlý zmätok pomaly mizne. Najskôr je tu postoj uvedomenia si, že ten, kto stvoril nebo aj zem, má lásku väčšiu ako oceán. Je to jednoduché a zložité súčasne. V popredí stojí sebapoznanie.
Nebudem sa trýzniť, pretože Boh pre mňa vybojoval šťastie.
Nebudem tou druhou, keď pre kohosi iného môžem byť prvou.
Nedovolím, aby ma to zrazilo na kolená, som predsa povolaná vzpriamene sa postaviť a čeliť čomukoľvek.
A rozprávky je koniec
Ona je vydatá a starostlivo opatruje dve dcéry.
A on? Nuž, váľa sa v následkoch minulosti. Aj ju neskôr prosil, naliehal, aby sa od seba neodlúčili. Ale už bolo neskoro.
Za Netky.sk
Michaela Mihokova
