VYHĽADÁVANIE
Čo všetko sa dá odpustiť? Pokiaľ sa dá ešte ísť v našej milosrdnosti? Sú veci, ktoré ešte áno, a ktoré už nie? Alebo sa dá odpustiť naozaj všetko? Vieme, že odpustenie je správne, zdravé, prospešné, užitočné. Zhodujú sa na tom súčasné vedecké aj duchovné smery. No ako to učiniť, ako naozaj odpustiť?...
Odpustenie je témou života každého z nás. Pretože každý na tomto svete má čo odpúšťať a všetci potrebujeme, aby nám bolo niečo odpustené. Odpustenie dokáže byť hybnou silou mnohých situácií, s ktorými sme si roky nevedeli rady. Dokáže nás oslobodiť, uzdraviť, pohnúť dopredu, zmeniť. Vieme to, niekde v kútiku duše tušíme, že v oslobodení je obrovská sila, ktorá dáva odpoveď životu ako takému. Prečo je to teda také ťažké?...
Všetci hľadáme (v nejakej životnej etape) recept na to, ako dokonale odpustiť. Aj ja. Táto téma sa ma mohutne dotkla v dvoch z najpodstatnejších kníh môjho života. V „Chatrči“ (William Paul Young) mladý muž počas tajomného stretnutia s Bohom kdesi na opustenej chate v horách odpúšťa vrahovi svojej dcérky aj vlastnému otcovi, ktorý ho týral. V knihe „Prežila som“ zasa Immaculée Ilibagiza podáva šokujúcu spoveď o tom, ako sa jej podarilo prežiť krvavú genocídu v Rwande. Jej najbližšiu rodinu vyvraždili, no ona našla silu stretnúť sa s vrahom svojich milovaných...
„Felicien vzlykal. Cítila som, že sa hanbí. Pozrel sa na mňa len krátko, no naše oči sa stretli. Načiahla som sa k nemu, zľahka sa mu dotkla rúk a ticho som povedala to, čo som prišla povedať - ´Odpúšťam ti.´ Pocítila som okamžitú úľavu na srdci a videla som, že aj napätie vo Felicienových pleciach povolilo...
Dvaja vojaci ho drsne zdvihli za podpazušie a odvliekli naspäť do cely. Keď sa Semana vrátil, zúril. ´Čo to malo znamenať, Immaculée? Tento človek ti vyvraždil rodinu! Priviedol som ti ho na výsluch, aby si mu napľula do tváre! No ty mu namiesto toho odpustíš? Prečo?´ Odpovedala som mu pravdivo: ´Nemám čo ponúknuť viac okrem odpustenia.´...
Immaculée dnes chodí po svete a prednáša o sile odpustenia. O tej sile, ktorá zachránila Rwandu pred tým, aby sa načisto rozpadla v špirále nenávisti, totálnej chudoby, deštrukcie a nekonečného odplácania. Nie, Rwanda sa vybrala božou cestou - fascinovaná som sa dočítala, že odpustiť vrahom bolo verejným krédom vtedajšieho prezidenta.
Aj samotné súdne procesy prebiehali tak, že vinníci mali možnosť prosiť o odpustenie a obete mohli to odpustenie prijať! Hromadné odpustenie krajiny sa skladalo z odpustení osobných, konkrétnych ľudí a ich boľavých príbehov. A vyskladalo sa do sily, ktorá dokáže zachrániť krajinu aj naše životy. Sily, ktorá dáva život, lebo má božiu podstatu, boží charakter...
Ak mi teraz oponujete, že aj v Biblii predsa ľudia, konajúci zlo na svoje činy doplatili a „vyžrali si“ dôsledky svojich rozhodnutí, máte úplnú pravdu. U Ježiša nikdy neexistovala žiadna dilema v tom, či sa postaviť za utláčaného, alebo utláčateľa. Nie, on utláčaných oslobodzoval, zastával sa ich, ukazoval im, kým sú v skutočnosti, v božích očiach. Aby už nikdy nikomu niečo podobné nedovolili. A áno, tomu, kto sa vedome rozhodol konať zlo, „dovolil“, nech vystaví svoj život následkom takýchto činov.
Boh jasne definuje zlé a dobré činy. Na rozdiel od sveta v tom má jasno, nevnáša do ničoho zmätok, nestiera hranicu medzi správnym a nesprávnym. A nechce ani od nás, aby sme sa tvárili, že ak sa nám stalo niečo zlé a zraňujúce, bolo to v skutočnosti super! Nechce, aby sme si mysleli, že odpustenie rovná sa ospravedlnenie. Naopak, práve to nás často od skutočného odpustenia oddeľuje. On chce, aby sme všetky veci, každé naše zranenie videli v jeho svetle. Chce nám na to posvietiť jeho pravdou. Očistiť od všetkých nejasností, krívd, horkostí, nezodpovedaných a nekonečne sa opakujúcich otázok. Prečo, začo, načo?...
Niekedy sami nenachádzame silu pomenovať to, čo sa nám stalo jasnými a pravými menami. Bojíme sa, že už len nazvať to pravdivo nás opäť zraní. A tak to skrývame kdesi pod pancier, do najtajnejších záhybov duše a komôrok srdca. Nepomenujeme to, nevykričíme, nevyplačeme. Neoddelíme od seba. A tak to vrastá to našich životov. Mysle. Krvi. A trávi náš život. Neznesiteľnou horkosťou.
To je neodpustenie. To, že sme to stále neodovzdali Bohu. Že to sami chceme poňať, obsiahnuť, niesť. Zvládnuť. Všetky otázky aj odpovede okolo tej bolesti. Ale to nie je možné, pretože tie sa ukrývajú iba v Ňom. Našou úlohou je nechať si na to posvietiť Jeho očami, vložiť to Jemu do rúk, aj so všetkým následkami, a oddeliť sa od toho. Emočne, psychicky, duchovne. Nevracať sa k tomu, neprežúvať. Ale uchopiť novú šancu, nový život, ktorý nám Boh dáva každé ráno, každý deň.
Pretože On je odpustenie. On stvoril odpustenie, ono je jeho princípom. Chce, aby sme odpúšťali, pretože chce pre nás slobodu a plný, radostný život. „Viem, že moje srdce a myseľ vždy budú náchylné k tomu, nechať sa ovládnuť hnevom, obviňovaním, nenávisťou. No vždy, keď tie zárodky pocitov prídu, nečakám, kým začnú rásť. Okamžite sa obrátim k zdroju všetkej moci, ktorá má schopnosť pohltiť tie pocity, otočím sa k Bohu, nech ma jeho láska a odpustenie pred tými pocitmi ochraňuje.“ Immaculée Ilibagiza.
Čo všetko nám prináša odpustenie:
„Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj vám odpustí váš nebeský Otec.“ Matúš 6,14
