Zomrel Henry Kissinger, pre jedných mierotvorca, pre iných vojnový štváč

Politická kariéra bola kľukatá

Kissinger začínal vyrastať v nemecko-židovskej komunite na newyorskom Manhattane a narukoval do americkej armády, čím si ako dvadsaťročný vyslúžil americké občianstvo. Americkí lingvisti tvrdia, že sa nikdy nezbavil nemeckého prízvuku, ale to zrejme iba preto, že vedeli, že je pôvodne „Nemec“, inak by to neobjavili.
 
Na západnom fronte druhej svetovej vojny začal slúžiť najprv ako obyčajný vojak, ale vďaka jeho rodnej nemčine ho preradili do CIC (vojenská rozviedka). Zúčastnil sa bitky v Ardenách v roku 1944 a pomohol odkryť sieť nemeckých tajných služieb, menovite Gestapa. Z vojaka Kissingera sa nateraz stal seržant Kissinger.

Po vojne vyštudoval Harvard s najvyšším vyznamenaním („summa cum laude“) a jeho politická kariéra začínala naberať na obrátkach. Vyhýbal sa aktivitám v obrannej politike (aj keď sa aj v nej angažoval), venoval sa politickej bezpečnosti a nakoniec ako minister zahraničných vecí, samozrejme, diplomacii. Stal sa postupne poradcom dvoch amerických prezidentov (Richarda Nixona a Geralda Forda), keďže spolu zdieľali tvrdý antikomunizmus.

Cesta k Nixonovi bola tŕnistá, keďže Nixon v úzkom kruhu hlásal, že nechce žiadneho „židoameričana“, ktorý bude ovplyvňovať bezpečnostnú politiku USA. Kissinger na to reagoval satirickým výrokom: „Keby som sa bol nenarodil ako Žid, tak dnes zo mňa bude antisemita“. Podobne sa ironicky vyjadroval k vysťahovalectvu sovietskych Židov do USA. Nie je známe, či na túto „fintu“ americký a nie príliš proizraelský prezident „skočil“, ale Nixon ho prijal, aj keď ho podľa svedectiev často označoval za „mizerného židáka“. Oboch totiž spojovali americké „národné záujmy“ a nekrompromisný postnacizmus a aktuálny antikomunizmus. Kissinger sa na túto úlohu hodil najlepšie zo všetkých možných kandidátov na pozíciu najvplyvnejšieho bezpečnostného poradcu, ktorý svojim historicky významom zatienil aj ďalšiu bezpečnostno-politickú pololegendu Zbigniewa Brzezinského, poradcu amerického prezidenta Jamesa Cartera.  

Vstup do amerického establišmentu z pohľadu mierového procesu sa Strednom východe

Henry Kissinger je z aspektu svojich vládnych funkcií spájaný najmä s obnovením priateľských vzťahov s Čínou, až na druhom mieste sa nachádza jeho zmiernenie (nie vyriešenie) konfliktu na Strednom východe. Zásluhy o tento región sa zdôrazňujú menej. Hoci celý svet dnes, pri príležitosti jeho úmrtia, chrlí chválu na Henryho Kissingera (Čína plnými ústami, Kremeľ už len skromne a zdvorilostne), najväčších pochvál sa mu dostalo od Izraela (od arabských krajín už menej alebo vôbec nie), konkrétne od premiéra Benjamína Natanjahua a prezidenta Izáka Herzoga.

 
V Izraeli nezabúdajú na Kissingerovu „kyvadlovú diplomaciu“ v 70. rokoch 20. storočia, keď tento človek pripravil mierovú zmluvu s najhroznejším vojenským protivníkom židovského štátu, s Egyptom. Kissinger mal zrejme prsty aj vo vyhnaní sovietskych „poradcov“ z Egypta na počiatku 70. rokov, čím narušil rozmach „tábora mieru a socializmu“ v rozvojovom svete. Výsledkom bola bezprecedentná mierová zmluva medzi Egyptom a Izraelom, ktorá napriek mnohým poruchám trvá dodnes. Svetové médiá sa vtedy predbiehali v snímkach dojemných objatí amerického poradcu Henryho Kissingera a vtedajšieho egyptského prezidenta Anwara Sadata, keď túto dohodu pripravovali. Sadata pre túto „zradu“ islamistickí radikáli v Káhire zabili.

Posledné slová Henryho Kissingera k udalostiam v Južnom Izraeli

(Citácie pochádzajú z portálu politico.eu). Ešte krátko pred svojou smrťou reagoval H. Kissinger na útok proti južnému Izraelu a na nasledujúce protiizraelské demonštrácie v Berlíne (menovite), pri ktorých antisionistickí a antisemitskí demonštrujúci vyjadrovali neskrývanú radosť nad týmito útokmi – dávno pred začatím izraelskej protiofenzívy. Kissinger označil útok za „otvorený akt agresie, ktorý nesmie ostať bez trestu“, a napadol koncepciu multikulturalizmu v jeho prvej vlasti: „Bolo závažnou chybou dovoliť nechať sa prisťahovať toľkým ľuďom s úplne inou kultúrou a náboženstvom, pretože to vo vnútri krajiny vytvára nátlakové skupiny“.
 
Henry Kissinger tak v svojom osobnom predsmrtnom nekrológe napadol celú európsku politiku multikultularizmu a pre istotu, viac ako storočný, dodal: „Bolo trápne vidieť Arabov v Berlíne, ako oslavujú masakru v Izraeli“.