V živote niekedy nastanú také situácie, také zvláštne, nepochopiteľné a všetko meniace. Jeden by vravel o šťastí, druhý o náhode, ale nech už to označíte akokoľvek, vždy je jasné, že keby k tomu nebolo došlo, keby sa nepomýlili okolnosti, tak by nič nemuselo dopadnúť dobre. Visí nad tým akési tajomstvo, že prečo jeden áno a druhý nie, prečo jeden povestné šťastie stretne a druhý okúsi peklo. Ak budete poznať odpoveď, dajte vedieť, lebo dosiaľ to zrejme nik neodhalil.
Ale dosť už filozofovania, táto kniha, zrodená zo skutočných udalostí, sa volá Moja duša zostala v Osvienčime. Napísala ju Ellie Midwood a zrejme ani netreba písať, o čom je. Jasné, že o tom strašnom období. Jasné, že je o koncentračnom tábore, kde prebývalo zlo vo svojej najzvrátenejšej podobe. Jasné, že je o časti histórie, ktorá, ach, aj ťažko vysloviť.
Posledné hodiny
Je rok 1942 a vyhladzovanie Židov už začalo. Helena nastúpila do vlaku spolu s ostatnými, lebo nemala na výber. Nik sa jej nepýtal, jednoducho rozhodli za ňu. V tom období boli dve skupiny ľudí, nazvime ich smoliari a šťastlivci, hoci na mieste, akým bol Osvienčim, sa sotvačo dá nazvať šťastím. Smoliari sa dopočuli toto:
„Zostáva vám 24 hodín života. Zajtra zomriete.“
Smrť v plynovej komore a prečo vlastne? Dôvod nik nepoznal, lebo ani vina nebola žiadna. No a tá druhá skupina, tí síce prežili, ale v podmienkach otrasných aj na napísanie. Helena sa rátala medzi smoliarov, vie, že dlho na svete nepobudne. Či sa bojí? Ťažko povedať, vzpierať sa nemá zmysel.
Narodeninová oslava
Potom niekto príde. Esesák sa postaví pred ženy odsúdené na smrť, a spýta sa otázku. Vraj ktoráže dokáže spievať, tancovať alebo recitovať. Niežeby ich to zachránilo, len nadradená rasa rozhodla, že keď už nie sú súce na nič, nech pred zomieraním je aspoň úžitok. Niektoré sa prihlásia, Helena nie. Veď ona neoplýva takým talentom. Ale tá náhoda, alebo čo to je...
Isté dievča ide, lebo sa prihlásilo, a kým sa prediera k esesákovi, nechtiac do Heleny štuchne. Tá sa zapotáca a akosi sa ocitne vpredu. Popiera, žeby bola tanečnica či speváčka, ale je neskoro. Esesákovi padne do oka a už niet cesty späť. Má vystúpiť na oslave narodenín niekoho iného, potešiť ho svojím vzhľadom. A veruže ho poteší. Franz Dahler, prirodzene, tiež esesák, je ňou zaujatý, a keď mu ona, len tak bez emócií oznámi, že má o deň neskôr zomrieť, postará sa, aby to tak nebolo. Vytrhne ju z pazúrov smrti, je zaradená do pracovnej skupiny a má možnosť aj naďalej ho stretávať.
Zaľúbil sa
Dni ubiehajú, a on, Dahler, sa občas pri nej objaví. Díva sa na ňu, čosi sa jej vypytuje. Až jedného dňa, celkom nenápadne, jej do ruky strčí lístok. A na ňom je len jedna veta, ktorá ju rozzúri. Zlosť stúpa a stúpa, núti ju kúsok papiera roztrhať na franforce.
„Zaľúbil som sa do teba,“ napísal jej.
Lenže peklo sa stupňuje a Helena nikoho nemá. Ani netuší, ako, ale zrazu aj ona pri pomyslení na neho stráca dych. Zrazu aj jej chýba. Zrazu sa nevie dočkať, kedy ho uvidí. Ale ako je to možné, aby esesák a Židovka medzi sebou mali lásku? Je predsa zakázaná, nemysliteľná.
Hrôzy
Kniha je príbehom... Zvláštnym. Srdcervúcim. Sú v ňom opísané hrôzy, ako napríklad, že plakalo dieťa a jeden esesák ho vzal, hodil a rozbil mu hlavu. Alebo ako nič netušiaci ľudia stáli pred miestom, odkiaľ sa nemali vrátiť a Nemci ich klamali. Tvrdili, že sa len pôjdu osprchovať, že vraj nech sa ponáhľajú, lebo na nich už čaká teplá polievka. Že sa budú mať dobre, oni aj ich deti. A pritom tam šli do plynu, aby zahynuli spolu celé rodiny.
Alebo ako kápo donútila väzňov napísať listy svojim príbuzným, kde mali vyjadriť, že sa majú výborne, že dostávajú dostatočné množstvo jedla. Kniha, v ktorej sa pýtate, ako je možné, že sa na jednom mieste zhŕklo tak veľa krutých, bezcitných jedincov. No a tá láska? Prečítajte si sami. Nájdite si ten príbeh, ktorý je reálny. A premýšľajte.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies