MOSKVA / WASHINGTON - Studená vojna priniesla tie najničivejšie zbrane na svete. Patrí medzi ne aj vodíková (termonukleárna) bomba. Jej prvý test uskutočnili Spojené štáty americké 1. novembra 1952. O necelý rok nato tak urobil Sovietsky zväz. V sobotu 12. augusta uplynie od tejto udalosti 70 rokov.
Začiatok vedecko-výskumných prác spätých s využitím jadrovej energie na vojenské účely sa datuje v Sovietskom zväze od počiatku 40. rokov minulého storočia. Prvá sovietska atómová bomba vybuchla 29. augusta 1949 na atómovej strelnici pri kazašskom Semipalatinsku. Stalo sa tak viac ako štyri roky potom, čo Spojené štáty zhodili 6. augusta 1945 atómovú bombu na Hirošimu a o tri dni nato na Nagasaki. Nastolená rovnováha jadrových veľmocí však nemala dlhé trvanie. Rozbehlo sa druhé kolo pretekov v zbrojení. Spojené štáty 1. novembra 1952 prvýkrát úspešne vyskúšali ešte ničivejšiu zbraň - vodíkovú bombu. Mala silu 10,4 megatony, čo bolo 600-krát viac, ako mali atómové bomby, ktoré zničili japonské mestá Hirošima a Nagasaki.
Reakcia Moskvy nenechala na seba dlho čakať. Do pretekov v zbrojení nasadila svoje najlepšie mozgy - skúseného jadrového vedca, otca sovietskej atómovej bomby, Igora Kurčatova a vychádzajúcu vedeckú hviezdu, fyzika Andreja Sacharova. Utajený jadrový program sa odvíjal v uzavretom meste Arzamas (v súčasnosti Sarov), ležiacom v Nižnonovgorodskej oblasti Ruska. Miestom skúšky, rovnako ako pri teste prvej sovietskej atómovej bomby, sa stal Semipalatinský jadrový polygón. K explózii RDS-6s, tak sa prvá sovietska vodíková bomba označovala, došlo 12. augusta 1953 o 7.30 h miestneho času. Američania ju nazvali Joe-4.
Bol to v poradí štvrtý pokus sovietskej jadrovej zbrane. Sila jej výbuchu dosiahla 400 kiloton, čo bolo takmer 30-krát viac ako výbuch jadrovej bomby, ktorá zničila Hirošimu. Pred testom sa rozhodlo, že bombu nezhodia z lietadla, ale ju umiestnia na oceľovú vežu vysokú 30 metrov. Samotný Sacharov sledoval test z otvorenej miestnosti vzdialenej 45 kilometrov od miesta výbuchu. Vedci, ktorí sa na skúške zúčastnili neskôr spomínali, že ich udivilo, aké žiarivé bolo svetlo po explózii, keď rezalo oči aj cez špeciálne čierne okuliare.
Za úspešný pokus vodíkovej bomby získal Andrej Sacharov od štátu prvé z celkove troch ocenení Hrdina socialistickej práce a Stalinovu prémiu spolu s odmenou 500.000 rubľov, čo sa v tom čase rovnalo približne 40 ročným platom lekára. V októbri 1953 bol jednohlasne zvolený za člena Sovietskej akadémie vied – vo veku 32 rokov sa stal v histórii najmladším akademikom. Andrej Sacharov si ale čoraz viac uvedomoval morálny aspekt svojej práce a začal vystupovať za zákaz respektíve obmedzenie skúšok jadrových zbraní.
"Moje najväčšie prianie je, aby termonukleárne zbrane zadržiavali vojnu a nikdy sa nepoužili," vyhlásil Sacharov. Rovnako začal čoraz častejšie kritizovať sovietsky režim a vystupovať na obhajobu ľudských práv začo bol perzekvovaný a vysídlený do mesta Gorkij (dnes Nižnij Novgorod). Rehabilitáciu mu priniesla až Gorbačovova prestavba. Tiež americký fyzik Robert Oppenheimer, ktorý riadil od roku 1942 v laboratóriách v Los Alamos v štáte Nové Mexiko prísne tajný projekt vývoja atómovej bomby Manhattan, si uvedomoval ničivú silu jadrových zbraní. Pri pokusnom jadrovom výbuchu v júli 1945 vo vojenskom priestore Alamogordo v nevadskej púšti v Novom Mexiku ostal šokovaný a sám seba označil za "ničiteľa Zeme". Aj preto sa snažil presadzovať myšlienku, aby atómová bomba slúžila len ako hrozba a nie na reálne použitie. V polovici 50. rokov ho obvinili z podvratnej činnosti proti USA a zo špionáže pre Sovietsky zväz. Politickej rehabilitácie sa v Spojených štátoch dočkal v roku 1963, kedy mu prezident John F. Kennedy udelil prestížnu cenu Enrica Fermiho.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies