Slovensko sa môže pýšiť najstarším verejným parkom v Európe

Najstarším verejným parkom na Slovensku je Sad Janka Kráľa v Bratislave, ktorý bol založený ešte v 18. storočí, v rokoch 1774 až 1776. Podľa predsedu Spoločnosti pre záhradnú a krajinnú tvorbu Zoltána Balka je zároveň aj najstarším parkom svojho druhu v celej Európe.

„Ak hovoríme o verejných, nie o zámockých parkoch, tak je najstarší. Bol od začiatku koncipovaný ako park určený na zábavu a rekreáciu ľudí v meste. Vznikol skôr ako ostatné verejné parky, napríklad vo Viedni, Paríži alebo Londýne, ktoré sú zakladané o niekoľko desaťročí neskôr, teda začiatkom 19. storočia. Okrem Sadu Janka Kráľa máme na Slovensku aj ďalšie historické verejné parky. Z čias Rakúsko-Uhorska pochádza napríklad park v Nitre, ktorý bol už v roku 1835 tvorený ako verejný. Z obdobia monarchie je aj park v Banskej Bystrici, k historickým parkom sa dá zaradiť aj park v Galante, prvorepublikový park v Trenčíne, či park v Partizánskom, ktorý dal naprojektovať a vybudovať priemyselník Tomáš Baťa. Veľmi veľa mestských parkov potom vzniklo v období po druhej svetovej vojne,“ vysvetľuje Balko.

Zároveň však pripomenul, že v súčasnosti má už nejeden verejný park svoje najlepšie roky dávno za sebou. Podľa jeho slov sa z mnohých stávajú „starobince“ stromov, prípadne strácajú svoj pôvodný účel a postupne sa menia na detské ihriská a športoviská. „Laik si to možno nevšimne, ale odborník vidí, že v mnohých parkoch sú dnes hlavne staré stromy, ku ktorým sa v potrebnom pomere nevysádzajú nové. Keď potom tieto dreviny budú postupne odumierať, začne sa rozpadávať aj park. Je to jedna z vecí, s ktorou sa určite treba zaoberať,“ myslí si Balko. Ďalším problémom sú podľa jeho slov neodborné zásahy, ktoré neraz spôsobujú zmenu charakteru parkov a predražujú aj ich údržbu. Samosprávy sa v snahe ušetriť často radšej spoliehajú iba na vlastné sily, čo vedie k tomu, že sa napríklad neodborným kosením ničia celé trávniky a lúčne porasty.

Realizujú sa drahé výsadby náročné na ošetrovanie, alebo sa budujú detské ihriská s komplikovanými hracími prvkami. „Žiaľ, často sa stáva, že aj pri náročných zásahoch do parkov nespolupracujú mestá s odborníkmi. Potom sa stane, že sa zriadi ihrisko, slávnostne sa prestrihne páska, ale už sa nemyslí na to, že sú v ňom také prvky, ktorých údržbu môže robiť výlučne autorizovaná firma. Udržateľnosť takýchto zásahov je potom veľmi otázna. Odbornosť teda nespočíva len v akejsi výtvarnej stránke architektonického návrhu, ale aj v tom, že tento návrh obsahuje a umožňuje aj efektívnu a správnu údržbu parku, udržateľnosť celého projektu a jeho súlad s charakterom lokality,“ pripomína Balko.

Práve neodborné zásahy do parkov spôsobujú, že dnes mnohé strácajú svoj pôvodný účel. Z tichých a pokojných zón určených na odpočinok a relax sa postupne menia na detské ihriská, športoviská s inline dráhami či priestory na konanie masových kultúrnych akcií. „Z oáz pokoja sa stávajú lunaparkami. Tým nechcem povedať, že by mali zostať nejakými skanzenmi alebo mŕtvymi zónami. Musia sa samozrejme budovať na základe požiadaviek a potrieb ľudí. Aj to sa však dá robiť citlivo. Všetky tieto prvky sa predsa do parku dajú zakomponovať bez toho, aby úplne zmenili jeho charakter. Ich vhodným rozložením sa dá dosiahnuť to, že nebudú exponovaným centrom, ale integrálnou súčasťou parku,“ hovorí Balko.

Podľa jeho slov by parkom, ale aj iným verejným zeleným plochám pomohlo, keby pri ich údržbe nezostávali samosprávy celkom osamotené. „Každé mesto sa s tou starostlivosťou borí ako môže. Problémom sú však často financie. Na obnovu parkov nebolo možné čerpať v minulom programovom období peniaze z fondov Európskej únie (EÚ) a je škoda, že aj štát od tohto problému dáva ruky preč. Napríklad v susedných Čechách je niekoľko štátnych fondov, v ktorých sa mestá a obce môžu uchádzať o peniaze. U nás nič také nie je a je to škoda,“ dodáva Balko.