VYHĽADÁVANIE
V psychológii uzdravovania z traumy termín „vnútorného dieťaťa“ znamená tú časť osobnosti, ktorej sme nedovolili vyrásť, ktorá v nejakom štádiu, v behu nejakých okolností utŕžila rany, nemohla byť vyjadrená, slobodná, bola zneužitá, potlačená.
Napríklad: naučili sme sa nevyjadrovať svoje názory, lebo príliš často sme svojím názorom niekoho naštvali, zarmútili, vytočili, bolo nám komunikované, že náš názor nie je dôležitejší ako pohodlie druhých a keď svojím názorom niekoho vyrušíme, sme vlastne vinní. A takto sme prežili až do dospelosti, nestarajúc sa o tú časť, ktorej nebolo dovolené vyjadriť sa, zažívať vo vzťahoch s druhými úctu, prijatie, pochopenie.
Tá časť nášho ja nielenže bola potlačená, ale ani sme neskôr nedokázali dovoliť jej vyrásť, zahojiť sa, oslobodiť a nasýtiť tým, čo potrebovala. Tak je vlastne nejaká časť našej osobnosti akoby „pozadu“, zamknutá v sklenenej veži, zakríknutá, uplakaná, urazená, nespolupracujúca s nami tak, aby sme mohli robiť zdravé rozhodnutia, prosperovať, mať zdravé vzťahy, reakcie...
Vnútorné dieťa skrátka bolo ublížené, no nikto mu nič nevysvetlil, nepofúkal rany, nepomohol na nohy a neukázal cestu ďalej, aby mohlo dospieť. A tak zostalo čupieť na kraji cesty so zvesenou hlavou, nepohlo sa ani o milimeter. A keď sa trebárs aj po dvadsiatich-tridsiatich rokoch zjaví znovu situácia, v ktorej má vysloviť nahlas názor, ktorý by mohol znieť trochu krikľavo, ktorým treba povedať „nie“, stanoviť si hranice, vymedziť seba, svoje potreby, hodnoty, ktoré možno vyvolá skôr nesúhlas ako súhlas, tak vnútorné dieťa zastrečkuje. Buď sa nevyjadrí vôbec, alebo sa vykokce nejasno, zuteká, naštve sa a začne búchať pästičkami, urazí sa, ponorí sa do sebaľútosti, frustrácie, pasívneho hnevu...
Skrátka nespolupracuje s nami, je mu jedno, koľko už máme krížikov na chrbte. My sme na neho celé roky kašľali, nevenovali sa mu, tak ono teraz bude štrajkovať. Všetko, čomu sme nedali možnosť zahojiť sa a nasýtiť, sa nám bude pripomínať. Dovtedy, kým tomu nebudeme venovať adekvátnu pozornosť.
Vnútorné deti sú všetky tie zranené bytosti, ktorým sme prikázali prehltnúť naše slová. Túžby. Piesne. Smiech. Ktoré hovorili donekonečna „áno“, aj keď už nemali kyslík a vlastný priestor na žitie. Ktoré sme neustále kritizovali, nič nám od nich nebolo dobré, od ktorých sme vyžadovali smrteľný perfekcionizmus, slúženie, otročenie. Ktoré sme vždy postavili až na koniec radu. Ktorým sme sťali hlavu, ak sa nepáčili všetkým naokolo, nenaplnili očakávania. Ktorým sme zobrali ich plány, ambície, plnosť, hravosť, radosť, iskru v očiach...
Viem, že moje vnútorné dieťa sa časom prestalo vedieť hrať. Bezstarostne zabávať a tráviť čas. Pozerať bez zámeru na oblohu a počítať mraky. Vedieť povedať stop povinnostiam a vydýchnuť. Zastaviť mozgové závity a prepnúť z polohy „výkon“ na „self-care“. Alebo „hra“. Alebo „Poď, trošku ťa rozmaznáme!“... No, zabudlo to. Ja som rokmi zabudla naňho. A ono teraz čaká. Čo urobím. Stále je tam na ceste, rozpačité, neisté. Neverí mi ešte na sto percent.
S vnútornými deťmi je to tak. Musíme si vedieť znovu získať ich dôveru. Ak sme ich roky zanedbávali, ak sme sa nikdy nevedeli postaviť za ich práva a potreby, ak sme ich odstrčili do kúta, lebo všetko iné bolo vždy prednejšie, ak sme ich iba trestali, vyčerpávali, ohrozovali, deštruovali, a nesýtili, nerozmaznávali, nepočúvali, nevnímali a nepodporovali, čo my teraz od nich čakáme? Že už sme veľkí, uvedomili sme si tie chyby, tak nám skočia do náručia, ako keby sa nič nestalo?...
Vnútorné dieťa potrebuje, aby sme si získali znovu jeho dôveru. Nepozná to od nás. Úprimne, ani my sami to často nevieme, aké to je – poskytnúť si oporu, byť sám sebe „best friend“, stáť za sebou. Musíme sa to znovu učiť. Urobiť z toho zvyk. Zažiť to. Spoznávať to. My a naše vnútorné dieťa. Ten vzťah musí byť vybudovaný nanovo.
Viem, že Boh ma v jednom momente začal touto cestou veľmi dôrazne viesť. Aby som si vybudovala nový vzťah k sebe. K tomu učupenému opustenému vnútornému dieťaťu v kúte. Aby som si vychutnávala prvé kroky novej fázy nášho vzťahu. Schodík po schodíku, jeden pekný zážitok k druhému, jedna radosť k ďalšej...
Učiť sa, čo to je dôverovať si. Určiť si priority. Mať čas na všetko podstatné. Na ducha, dušu aj telo. Vedieť, kedy oddychovať a pracovať. Dodržať slovo sama sebe. Neoberať sa o to, na čom sa so sebou dohodnem. Dopriať všetko potrebné srdcu aj mysli. Ach, tá myseľ...
V posledných dňoch som cítila, že ju mám opäť v akomsi zovretí, priam v oceľovej mriežke.. Stále si beží na mód výkonu, nevie sa zastaviť, šrotuje, šrotuje. Aj keď telo stojí, myseľ beží, beží, rieši rovnicu „má vykonať-vykonal“, odškrtáva, ráta, plánuje... Vedela som, cítila som, že mi, Bože, klepeš na plece, zastavuješ ma, chceš to zmeniť. Začala som postupne nachádzať indície, ktorými ma obklopuješ, aby si mi pomohol.
V knihe, ktorú práve prekladám, na mňa vyskočila veta, zdôrazňujúca, aké dôležité sú pre vývoj detského mozgu chvíle ničnerobenia, poletovania mysle, kedy sa prepája s vlastnou predstavivosťou, fantáziou, kreativitou. V ďalšej – mojej milovanej knihe Umělcova cesta, ktorú čítam už asi piatykrát, som opäť narazila na dôležitosť pravidelných týždňových umelcových schôdzok samého so sebou. To si skrátka len tak vyčleníte jeden deň v týždni časový blok, ktorý venujete sebe, svojim nápadom, fantázii, chuti, kam vás kroky a radosť vedie. Kedy skrátka nasávate do svojej umeleckej studničky podnety.
Uchvátila ma tá myšlienka, hneď som vedela, že presne to v týchto dňoch potrebuje môj zamriežkovaný mozog a presne to potrebuje moje stále váhajúce vnútorné dieťa, ktoré sa chce znovu naučiť popri tých úžasných nekonečných „to do“ listoch hrať, bezstarostne fantazírovať, túlať sa mysľou po oblohe, výkladoch...
Tak som minulý týždeň vypočula jeho hlások, vybrala som sa do ulíc a naspäť doma som nemohla uveriť tomu, ako dobre mi urobila obyčajná prechádzka málo známymi ulicami, počas ktorej som si hovorila: „Toto robíš pre seba. Sýtiš svoju dušu. Svoju myseľ. Svoju fantáziu. Robíš to pre svoje vnútorné dieťa. To, ktorému si zobrala hračky, zavrela do kúta a odsúdila na večný trest, nehodnosť a pocity viny...“
Takto málo niekedy stačí, verte. Treba sa len vedieť počas dňa zastaviť, byť len s Bohom, v tichu, v ktorom začujeme to dieťa, ktoré rokmi zaliezlo do tajných skrýš, aby už nebolo zraňované, aby nikoho neotravovalo a nebolo mu ublížené. A ono nám povie. Čo práve potrebuje. Aby vyrástlo. Zahojilo sa.
Aj dnes som si dala čas naplánovať svoju tohtotýždňovú umelcovu schôdzku. Čas počuť svoju dušu, vnútorné dieťa. A v tom tichu som začula, ako ma volá do kníhkupectva! Poď, pôjdeme do kníhkupectva, budeme ovoniavať knižky, radovať sa, len tak snívať, ponoríme sa do niektorého z príbehov, necháme sa nadchnúť, inšpirovať, uniesť k predstave, ktorá potrebovala byť zažatá v našom srdci...
Aj také môže byť obnovovanie vzťahu s vaším vnútorným dieťaťom. Nič veľké. Len počúvať. Starať sa. Hľadať drobné radosti života. Zamieriť na prechádzku, do kníhkupectva. Alebo čokoľvek iné. Ono vám už povie. Čím potrebuje byť nasýtené. Len mu venujte čas v dni, uprostred zhonu povinností, dôležitých vecí, ktoré musia byť urobené. Verte, táto musí byť tiež. Vaše dieťa na to čaká...
Ako sa starať o svoje vnútorné dieťa:
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies