Pamätná tabuľa venovaná kontroverznému veliteľovi už v Nitre nevisí

Major Ján Šmigovský patrí k najrozporuplnejším postavám slovenskej armády v časoch Slovenského národného povstania (SNP), a to aj napriek tomu, že jeho konanie nemalo na samotný priebeh povstania veľký dosah. Dôstojník slovenskej armády a veliteľ jej nitrianskej posádky sa v auguste 1944 rozhodol zachovať vernosť slovenskému štátu a so svojimi vojakmi sa k povstaniu nepridal. Zástancovia prvého slovenského štátu ho za tento prejav lojálnosti a vernosti prísahe považujú za obdivuhodného vlastenca, iní zasa za zradcu a nemeckého kolaboranta.
„29. augusta, po výzve banskobystrického rozhlasu o začiatku protifašistického povstania na Slovensku zvolal veliteľ miestnej posádky major Šmigovský do Mestského domu všetkých predstaviteľov úradov na poradu. Označil bystrické povstanie za vzburu pomýlených jedincov a oznámil, že i s posádkou zachováva vernosť prezidentovi Tisovi a vláde v Bratislave,“ píšu v knihe Dejiny Nitry historici Veronika Slneková a Zoltán Nagy. Po tejto porade sa Šmigovský ujal vojenskej správy mesta a vydal zákaz čapovania liehovinových nápojov, zhromažďovania obyvateľov a vychádzania na ulicu po zotmení.
Už 31. augusta popoludní prešla Nitrou prvá nemecká jednotka. O deň neskôr prišla do mesta časť nemeckej divízie na nákladných obrnených autách. Nemci sa chceli ubytovať v mestských kasárňach. Vtedy sa však stalo čosi, kvôli čomu sa podľa priaznivcov Šmigovského o tomto veliteľovi nemôže hovoriť ako o kolaborantovi. Nitrianska posádka zachovávala vernosť iba slovenskej vláde. Nepridala sa k povstalcom a odmietla podporovať aj okupačné nemecké vojská. Slovenskí vojaci Nemcov do kasární nevpustili. „Pred bránami kasární začali velitelia oboch strán vyjednávať pred očami zhromaždených zvedavých občanov. Po výmene názorov a telefonátov s prezidentom republiky a veliteľom nemeckých vojsk na Slovensku Höflem, Nemci zmenili názor a odišli smerom na Zlaté Moravce,“ uvádza Slneková a Nagy. Šmigovský však zostal veliteľom posádky iba do 3. septembra, kedy do Nitry prišli ďalšie nemecké vojská a začlenili ju do vojnového operačného pásma.
Názory na konanie majora Šmigovského sa rôznia. Svedčí o tom aj osud pamätnej tabule, ktorú na jeho pamiatku na múr bývalých kasární osadilo mesto v čase, keď bol jeho primátorom Jozef Prokeš. V ďalšom funkčnom období sa mestskí poslanci rozhodli pamätnú tabuľu zvesiť. Podľa historikov Šmigovský svojím konaním znemožnil pripojenie kontingentu nitrianskej posádky k povstalcom. Zároveň nepovolil presun viac ako 200 väzňov z nitrianskej väznice do Banskej Bystrice, kvôli čomu sa všetci dostali do rúk gestapa.
„Postoj majora Šmigovského historici hodnotia v kontexte vtedajšieho celospoločenského diania. Dnes, keď máme štát postavený na demokratických zásadách, kde jedným zo základných historických udalostí, ktorá dokazuje vôľu obyvateľov Slovenska bojovať za hodnoty demokracie a slobodu, je SNP, bolo by schizofrenické mať pamätnú tabuľu a oslavovať osobnosť, ktorá evidentne išla iným smerom,“ hovorí politológ a historik Daniel Balko. Šmigovského vernosť prísahe je podľa historikov ťažké posudzovať. „Treba si ale uvedomiť, že SNP bolo v prvom rade záležitosťou slovenskej armády a veľká časť slovenskej armády sa k povstaniu pridala. To už nie je o tom, či je to, alebo nie je to porušenie sľubu, pretože potom by vlastne všetci porušili vojenský sľub. Proste sľub je jedna vec, ale vernosť vyšším hodnotám je vec druhá. Aj preto sa budú aj v budúcnosti pohľady na konanie Šmigovského rôzniť,“ myslí si Balko.
Ján Šmigovský sa narodil v americkom Brownville, kde sa jeho rodičia vysťahovali za prácou. Po vzniku slovenského štátu pôsobil pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy. V roku 1944 sa stal veliteľom vojenskej posádky v Nitre. Šmigovský bol odsúdený 25. septembra 1945, 9. októbra bol v Bratislave popravený.

Zdroj: TASR