Koščová adresovala rozhorčený status na sociálnej sieti kotlebovcom: „Vy mi nemôžete diktovať, čo mám robiť!“

Tí po speváčke veľmi smelo (v dave) pokrikovali, že má spievať po slovenky. Po akcii sa jej prišli opýtať, či sa ich bojí. Odpovedala zamietavo. Na sociálnej sieti však zverejnila status o tom, čoho sa bojí naozaj:

„Akokoľvek sa snažíte presvedčiť nás, že ste len slušní ľudia, ktorým sa deje krivda, nemôžem vám to veriť. Nedá sa. Ako vám to mám veriť, keď počas toho, ako hovorím svoj názor a niekoľkokrát spomeniem slovo krajina (v tom kontexte, že mám rada túto krajinu) na mňa z publika zahuláka váš nahnevaný kolega, že nemám hovoriť krajina, ale Slovensko alebo Slovenská republika? Čo si mám o tom myslieť? Tak ja vám poviem, čo si o tom myslím. Myslím si, že v slobodnej KRAJINE takéto reči nemajú miesto. Nemáte čo opravovať ľudí za to, že nepoužili vaše obľubené slovo na označenie konkrétneho štátu. Očividne to máte v nejakej príručke, čo je prípustné a čo nie, lebo iný váš kolega ma na to isté upozornil v Žiari nad Hronom. Nie je to v poriadku. A kaďže sa pri takom nevinnom slove, ako je krajina, neviete udržať, keď vás až tak uráža... nechcem si predstaviť, čo by ste robili, ak by ste boli jediná strana vo vláde. Tieto vaše prejavy, ktoré nedokážete kontrolovať svedčia o tom, že vaše úmysly nie sú pomoc ľuďom, ale snaha o obmedzenie ich slobôd podľa toho, čo vy považujete za správne. Zaváňajú diktatúrou.

Mladý chlapec, róm, gymnazista, (viem to, lebo mi to povedal, keď som za nim vybehla na ulicu) sa pred vás postavil úplne sám bez akejkoľvek podpory a vy ste ho vysmiali hneď potom, čo povedal dedinu, z ktorej prišiel. Vás tam bolo v tých vašich mikinách cez 50 a on sám jediný. Koľko mal? 16 rokov?

Povedal miesto odkiaľ prišiel a hneď ste si ho zaradili, aj keď to bol na prvý pohľad slušný človek. Z publika bolo počuť tie vaše odfrky - no jasné a zlomyseľný smiech. Aj napriek tomu, že ste predtým hovorili, že nerobíte rozdiely medzi "parazitmi" ak mám použiť váš slovník, tak tieto vaše gestá pri vystúpení toho mladíka hovoria úplne jasne. Je vám jedno, že študuje, je vám jedno, že bol slušne oblečený. Bol cigán z konkrétnej osady, to vám stačí. Neoplatí sa brať ho na vedomie. Tak, keď sa ma pán Mazurek pýtal, čo má povedať tým ľuďom, ktorí za nim chodia a boja sa ísť na zastávku, lebo je tam množstvo asociálov. Tak ja sa pýtam, čo mám povedať tomu slušnému chalanovi, ktorí tam pred vami stál a horda ľudí v zelenom (aby bola jasná príslušnosť) naňho húkala? On sa nebojí? Či jeho strach je nepodstaný? Tak, že?

A ešte ďalšia vec (mimo tých, ktoré sa donekonečna riešia). Ste neslušní. Správate sa ako malé deti a neviete si pomôcť. Hecujete sa navzájom. Jeden niečo povie a ostatní mu s hukotom kontrujú. Postaví sa pani, ktorá robí na úrade práce a hovorí vám svoju životnú skúsenosť, že sa jej s rómami robí dobre a vy jej do toho skáčete s posmešným: "Tak si ich vezmi domov!" Neveríte jej. Aj keď to je jej skúsenosť a nie vaša. Vy neveríte ani starostovi Ledeckému, musí v tom byť nejaký háčik predsa. Vy veríte len tým svojim konšpiráciám. Preto sa ma bol spýtať váš kolega koľko som za tú akciu dostala a keď som mu povedala, že mám len preplatnú cestu a muzikanta, tak na mňa neveriacky pozeral, lebo ste predpokladám boli všetci informovaní o tom, že na tom asi krásne zarábame. Vy prosto neveríte, že sa niekto môže dobrovoľne postaviť za vec, ktorej verí. Tak koľko ste dostali vy, keď ste sa tam dohrnuli organizovaným autobusom, keď vás zvážali?
A posledná vec súvisiaca s tou neslušnosťou. Nemusí sa vám páčiť moja hudba, vlastne by som sa čudovala, ak by sa vám páčila, ale ak sa raz rozhodnete prísť na nejakú akciu, tak by ste mali vedieť vydržať minimálne ticho sedieť tie 4 minúty, ktoré pieseň trvá a ak to nedokážete, tak sa opäť len správate ako malé deti na výchovnom povinnom koncerte. Ak potrebujete ostentatívne odísť počas každej skladby, aby ste ju čo najviac rušili, stále ste malé deti a malé deti nemôžu vládnuť tejto krajine. Aj keby možno chceli. 

A na záver k tej diktatúre. Keďže niekoľkokrát zaznelo z publika pomerne direktívne, keď som sa chystala spievať, že mám spievať po Slovensky (aj keď som spievala po slovensky až na jedinú výnimku, ktorá bola na želanie paradoxne od pána z vyšich radov!!!). Vy mi nemôžete hovoriť, čo mám robiť. Som interpret a autor v slobodnej krajine a aj keď si píšem texty v slovenčine, tak vás nemá čo trápiť, ak by som spievala hoci aj po svahilsky, lebo je to moje slobodné rozhodnutie a zatiaľ tú slobodnú voľbu mám. Trápiť vás to môže, ak tým budem porušovať nejaký zákon alebo budem siahať na slobody a práva iných ľudí (o čo sa vlastne vy snažíte práve takýmito výkrikmi z publika). Ja vás nenútim dávať si dole vaše zelené mikiny. Kritizujem a varujem pred tým, ako diktátorsky sa správate k bežným ľuďom. Ako máte pocit, že môžete rozhodovať o tom, čo a ako majú hovoriť.

A tu je už len jeden z významov slova KRAJINA: politickými hranicami vymedzené územie, štát. Kontext bol jasný, nemohli ste si myslieť, že hovorím o Narnii. Slovenčina je príliš bohatá a krásna na to, aby podliehala vašim subjektívnym obmedzeniam. A aby som nebola nespravodlivá, tak s tými pánmi po skončení diskusie sa rozprávalo veľmi v pohode, všetkých nás vlastne trápia rovnaké veci, len každý ich chce riešiť inou formou. A po diskusii sa mi prišiel za kolegov ospravedlniť jeden mladík... akurát, neviem prečo, nevyznelo mi to práve úprimne.“