Celeste Buckingham ďakuje rodičom za pekné detstvo

„Moji rodičia boli celý život akční a stále cestovali, možno práve preto vôbec nestarnú. Keď sme boli so sestrou malé, bolo zázračné s nimi žiť. Otec si vždy zo všetkého robil srandu a nikdy nič nebral vážne - preto je stále taký veselý a spokojný. Vždy taký bol, aj keď zažil aj ťažké chvíle. Ale je to pohoďák, nikdy sa nenaštve, dokonca som ho veľmi málo videla vystresovaného. Môžu sa okolo nás diať veľké veci, ktoré musíme prekonať, no on ich vždy bral s takou pokorou a s pokojom v duši. Mama je zase presne ako ja - hyperaktívna, ukecaná, uletená, lieta ako ja, nezastaví sa ani na päť minút a vždy má cieľ veľa toho cez deň urobiť. Je jej jedno, či uspeje alebo nie, hlavne treba veľa robiť. Málo času a veľký svet, všetko treba stihnúť. Ešte aj vo svojich päťdesiatich rokoch je rýchlejšia ako ja," zasmiala sa Buckingham v rozhovore pre agentúru SITA.

„Toto sme mali za vzory. Oni sú na jednej strane blázni, lebo takýto byť a mať deti, dieťa takýchto rodičov má občas pocit určitej nestability, lebo všetci lietajú hore-dole, ale na druhej strane sme mali s nimi krásny život. My sme boli vždy takí Nomádi, žili sme síce v dome a chodili sme so sestrou do školy, ale vždy som mala taký pocit, že fungujeme ako taký cirkus. Ocino bol najväčší šašo, mama ring leader, sestra opica a ja... ja by som bola asi slon, lebo mám dobrú pamäť," dodala Celeste s úsmevom.

Rodičia však mladú rodáčku z Zürichu vždy podporovali a povzbudzovali k tomu, aby sa v živote nebála skúšať nové veci. „Rodičia ma vždy povzbudzovali štýlom 'Choď, vyskúšaj, choď sa pozrieť, nauč sa niečo, zoznám sa s ľuďmi, zaži romantický večer s neznámym človekom, skoč do fontány...' Prečo nie? Kým človek nerobí veci, ktorými by ublížil druhým alebo samému sebe... Treba žiť naplno a nebáť sa. Život je krátky. Neznamená to, že by som mala ísť proti zákonu, ale pravda je, že vždy od vás niekto bude vyžadovať nejaké pravidlá a je zbytočné len tak sedieť a čakať, že sa niečo stane. Ten život je tu a už sa, pomaly alebo rýchlo - podľa toho, ako človek žije - míňa,“ povedala Buckingham.

„Ľudia si často hovoria, že počkajú - počkám, kým doštudujem, počkám, kým sa niečo stane, až potom mi život začne... Potom zistia, že majú 45 a ten život im stále nezačal,“ dodala 21-ročná speváčka, ktorá sa domnieva, že mladý človek by si mal každý deň vychutnať podľa svojich predstáv.

„Aj ten čas, keď si človek zakladá rodinu a vychováva deti, má síce svoje čaro a je to zázračný zážitok, ale do tej 40-tky podľa mňa život treba vyplniť aj inými vecami. Ono je to tak blbo nastavené, že v mladom veku makáte a učíte sa, a keď ste už ako-tak pripravený na život a začínate normálne zarábať, tak sa zrazu zastavíte, že sakra, však 20 rokov uplynulo a čo všetko som nestihla... Neznamená to, že 40-ročný človek je už starý, ale psychicky si už prenastavuje priority a potom už to má inak. Do tej tridsiatky máte ešte takú až detskú chuť robiť rôzne veci a to treba využiť,“ poznamenala Celeste.

Pred pár rokmi vraj zvykla známa speváčka všeličo odkladať na neskôr. "Potom som sa z toho dostala. Môj život je teraz totiž taký rýchly, že odkladať veci na neskôr si už nemôžem dovoliť. Vidím, ako veci okolo mňa lietajú a ja som si povedala, že musím utekať s nimi. Užívam si všetko, čo sa dá. Všeličo treba stihnúť a vyskúšať," podotkla Buckingham, podľa ktorej nie je v živote nič dôležitejšie, ako byť šťastný.

„Ako dieťa som napríklad šušlala a nikto mi nerozumel, iba mama - dokonca niekedy ani ona nie. Svojho času som z toho mala psychický blok a bála som sa pred ľuďmi rozprávať. Chodila som k psychológovi, ktorý ma odporučil k jednej pedagogičke a časom sa to zlepšilo. No zažila som si obdobie, kedy som sa zasekla a cítila som sa odcudzená. Neskôr som mala aj nejaké zdravotné problémy aj pubertálnu depresiu... Prešla som si asi všetkým, s čím sa mladá baba mojej generácie má šancu stretnúť a strašne mi to pomohlo v tom, že som si uvedomila, že sakra, nič v živote nie je dôležitejšie, ako byť šťastný, spokojný a zdravý. A keď príde ten posledný deň, tak nechcem nič ľutovať. Radšej budem ľutovať veci, ktoré som urobila, ako tie, ktoré som neurobila. Radšej si poviem 'Bože, to bola aká chyba, aká som bola sprostá' ako by som si mala hovoriť, že som vlastne nič nevyskúšala... Držala som sa všetkých pravidiel a robila všetko tak, ako druhí očakávali a teraz to už nemôžem ísť druhýkrát. Život nie je videohra, ktorú zapnete, kedy chcete. Žiť musíte stihnúť v nejakom časovom obmedzení. Každý z nás má iné. Niektorí, bohužiaľ, zomrú mladí, niektorí, keď majú pomaly 120. Každý to má inak, ale nemôžeme to brať tak, že ten čas vždy bude. Nebude. Je tu a teraz. Dnes. Táto sekunda...,“ uzavrela.